OTÁZKA:
Veríte, že veľké korporácie trpia syndrómom „koho poznáte, a nie čo viete“ až natoľko, že sa pretláčajú tí, ktorí sa klaňajú správnym smerom?
Peter Sharp, Billericay, Exxes, Veľká Británia
ODPOVEĎ:
Tento problém bude stále. No je absurdné si myslieť, že svet veľkého obchodu je ním „prešpikovaný“. Veľa úspešných firiem na celom svete robí všetko preto, aby sa ho zbavili. Vlastne po tom zúfalo túžia. Prečo? Lebo manažéri so zdravým rozumom vedia, že môžu vyhrať, keď šancu dostanú tí najvýkonnejší, a nie protekční.
Snáď si nemyslíte, že Microsoft sa stal najúspešnejšou počítačovou spoločnosťou na svete s bandou pätolizačských hlupákov v tíme najvyšších šéfov? Alebo že firma Procter & Gamble oživila svoj prístup k inováciám, keď povýšila hŕstku pätolizačov?
Zabudnite na to
Tieto firmy, a tisícky im podobných, prinášajú výsledky, lebo si viac vážia mozgy a pot ako to, kto bol minulý víkend na večierku u šéfa. Politika protekcie je podľa našich skúseností nástrojom len pre tri typy zamestnancov. Prví nenávidia šéfov. Sú večne nespokojní. Nájdete ich skoro v každej organizácii. Od narodenia opovrhujú autoritami. Patrí to k ich prirodzenosti. Každý deň chodia do práce hľadať palácové intrigy. K tejto kampani patria aj chýry, že nejaký neschopný tupec postúpil na rebríčku pre „konexie“.
Druhým typom sú výkonnostne podpriemerní. Využívajú túto politiku na ospravedlňovanie vlastných nedostatkov. Oni si zaslúžili povýšenie, ale povýšili Mary, lebo chodila do školy so šéfovým bratom, a podobne.
Tretí typ pozostáva z ľudí, ktorí nie sú dostatočne využití: sú znudení a leniví. Ako sa hovorí v prísloví: „Lenivé ruky sú dielňou diabla.“ Protekčnou kancelárskou politikou sú postihnuté hlavne mizerné firmy. Dobré spoločnosti zápalisto pracujú na vykorenení takýchto typov ľudí alebo na tom, aby ich dostali na správnu cestu. To neznamená, že sa im to stopercentne darí, ale nikdy sa neprestanú o to snažiť.
OTÁZKA:
Záleží pri hľadaní zamestnania, na ktorú vysokú školu človek chodil?
Ben Santacroce, Naples, Florida, USA
ODPOVEĎ:
Každá situácia je jedinečná, ale vo všeobecnosti vysoká škola zaváži najmä vtedy, ak je dotyčná osoba povedzme priemerná - známky v poriadku, odporúčania v poriadku, všetko v poriadku - v tom prípade sa diplom z renomovanej školy hodí. Pečiatka z Princetonu či Williamsu otvára dvere, ktoré by inak ostali zatvorené pre podobne priemerného študenta zo štátnej školy. Personálne agentúry ohrnú nos a povedia: „No, on skončil na Cachete...“ Lenže hviezdy zostanú hviezdami, nech študujú kdekoľvek.
Teraz hovoríme o študentoch, ktorí si vyslúžili priemer 3,5 alebo lepší, mali vedúce pozície na univerzite a vďaka tvrdej práci a skvelému nasadeniu zhromaždili odporúčacie listy od profesorov a zamestnávateľov na letnej praxi. Tento dav víťazov je vítaný kdekoľvek, hádam s výnimkou konzultačných firiem, ktoré z prestížnych dôvodov zamestnávajú takmer výlučne absolventov niekoľkých najpoprednejších škôl. Ich problém.
Takže v tejto chvíli treba dodať, že študijné výsledky sa stávajú nepodstatnými asi po mesiaci na novom mieste. Vtedy výkon začína byť tým pravým hnacím motorom profesionálneho úspechu. A tak to má byť, pričom vysoká sa dostáva na primeranú pozíciu - stáva sa šťastnou spomienkou.
New York Times Syndicate začal koncom roka 2005 týždenne uverejňovať otázky čitateľov a odpovede Jacka a Suzy Welchovcov. Otázky sa posielajú na adresu Winning@nytimes. com. Najzaujímavejšie z nich sa dostávajú na stránky New York Times. Denník SME ich prináša v pravidelnom seriáli.
