Na osemdesiatnika rozhodne nevyzerá. Keď bola Lúčnica pred desiatimi rokmi v Austrálii, pani, ktorá členov súboru obsluhovala, zhodnotila jeho postavu takto: "Pozorovala som pána Nosáľa na pláži, ale ten veru nemá telo sedemdesiatročného muža."

Mladší kolegovia o ňom hovoria s rešpektom a úctou, zároveň ho však berú ako partnera, s ktorým si možno zavtipkovať.

Keď má hodnotiť prácu kolegov, vyjadrí sa niekedy iba veľavýznamnými gestami a mimikou, ale predsa vždy dychtivo čakajú na jeho názor. Veď práve on urobil z Lúčnice súbor, do ktorého sa túžil dostať každý mladý tanečník. Občas sa stane, že svojmu žiakovi Jánovi Ďurovčíkovi zavolá: "Dobre si to spravil." A zloží.

Profesor ŠTEFAN NOSÁĽ si na dlhé reči naozaj nepotrpí.

Aké ste mali detstvo?

"Krásne, asi ako každý. U nás na lazoch v Hriňovej, na Detve, to bol tvrdý život. Ale keďže som nevedel o ostatnom svete, mne tam bolo dobre. Žil som s prírodou, s domácimi zvieratami, spätý s tradíciami."

Čo vaši rodičia, ako vás ovplyvnili?

"Na otca som sa viac upínal, vedel mi rozprávať o starých zbojníckych časoch. Ako bol valachom a bačom a sem-tam mu aj kradli ovce, a ako sa nedal. Rozprával mi aj o bitkách na svadbách - ľudia sú tam u nás naozaj temperamentní."

Čím bol váš otec?

"Bol výpomocným horárom na Poľane. Celkom dobre som sa učil, tak ma dal do škôl, čo bola vtedy od neho veľká opovážlivosť, lebo to nebolo v móde. Išiel som do Banskej Bystrice, na osemročné gymnázium. Potom som prišiel do Bratislavy a v národnom divadle som sa spoznal s Karolom L. Zacharom. Videl som jeho poetické pásmo Rok na dedine, v ktorom spievala a tancovala národopisná skupina zo Žiliny, vlastne základ neskoršej Lúčnice. To ma okúzlilo, bolo to krásne. Vtedy som si povedal: Toto by som chcel robiť."

Zaujímal vás tanec od detstva?

"To sa tak nedá povedať, že zaujímal. My sme s tým jednoducho žili, bola to súčasť nášho života. Necítil som, že by som sa mal tancu nejako špeciálne venovať. Ja som to v sebe mal. Keď som objavil budúcu Lúčnicu, skúsil som sa pustiť do choreografie, hoci som v tomto smere nemal žiadne skúsenosti. Robil som najprv to, čo mi bolo blízke. Zbojnícky tanec, Detvianska veselica. Potom som čerpal aj z iných regiónov. Nebol pre mňa problém pochopiť iný štýl, mal som k tradícii vzťah."

Otec vraj z vás chcel mať lekára, mama farára, ale vás strhol budovateľský ošiaľ a išli ste na stavarinu. Bavilo vás to?

"To bola taká doba. Maturoval som v roku 1947. Kreslil som celkom dobre, netušil som vlastne, na čo presne sa zamerať, nevedel som veľa o svete. Stavarinu som aj skončil, ale potom hneď som išiel na VŠMU na choreografiu a do Lúčnice."

Bolo ťažké vymýšľať nové choreografie?

"Dakedy to bolo dosť ťažké, materiálu vtedy bolo málo. S našou krojárkou Šarlotou Kišovou som sa raz vybral na výskum do terénu. V jednej dedine sme boli svedkami toho, ako ženy prenášali svadobné rúcho, vankúše a periny - išli po ceste a pritom si spievali. Cestou naspäť mi pani Kišová povedala: "Budem pápež, ak ty z tohto niečo urobíš." Ale ja som poznal zázemie, svadobné zvyky, vedel som, ako to obohatiť. Vznikol z toho kúzelný tanček so spevom. Všelijako som teda získaval inšpiráciu."

Keď ste videli tanec v regióne, už ste si ho hneď vedeli predstaviť na javisku?

"Približne. Po čase sa fantázia tak rozvinie. Pritom som sa snažil, aby som nevybočil zo štýlu, aby som tam nedal z iných žánrov niečo, čo tam nepatrí. Aby som zdôraznil špecifiká, ktoré ľudovému tancu dodávajú jeho charakter."

Dá sa vždy povedať, ako sa líši pôvodný tanec, ktorým ste sa inšpirovali, od vašej úpravy?

"Sú všelijaké možnosti. Môže vzniknúť len odvar, ktorý nič nehovorí, teda že napodobníte nejaký motív, ale nemá to dušu. Je dôležité, aby to malo atmosféru. Nemá zmysel iba evokovať niečo, čo vzniklo pred storočím, musíte zvýrazniť, čo je na tom krásne a neopakovateľné. Je jedno, či čerpám z folklóru alebo z moderného tanca, všetko pôvodne pochádza z ľudového umenia, len je to preštylizované, prepracované. Ide o to, aby to ľuďom stále niečo hovorilo."

Čo musí podľa vás vedieť dobrý tanečník?

"Dobre tancovať, mať také telesné dispozície, aby vedel skoky aj drepy. Je to náročné, nestačí len tak hopsať, je potrebné mať aj správny cit ."

Vraj Lúčnicu vediete pevnou rukou a na konkurzoch sa tanečníkom pred vami triasli kolená. Ste taký prísny?

"Ále, to preháňajú. No náročný som, to sa inak nedá. Zo seba sa snažím dávať maximum, tak aj od nich chcem, aby podávali maximálne výkony. Vyžaduje to drinu."

Koľko hodín denne ste tancovali?

"Neviem. Všetko okrem dumania a polihovania v kresle, to všetko bol pohyb. Dosť toho bolo."

Aj teraz ešte tancujete?

"Ale nie, teraz už som starý človek. Mám na to asistentov."

Vy ste sa stále pohybovali medzi peknými mladými tanečnicami...

"Veď aj to mi dáva energiu."

Čo na to manželka?

"Aj ona tancovala."

A nežiarlila?

"Tak trochu áno, lebo len mladé a tie krajšie si vyberám."

Čo vravíte na svojho žiaka Jána Ďurovčíka, ktorého ste vraj na škole volali Aziat, lebo pochádza z Michaloviec, čiže - v očiach Hriňovčana - z ďalekého východu?

"Je to jeden z mojich najtalentovanejších žiakov. Vyrástol na ľudovom tanci, aj keď dnes robí klasický a moderný balet. Technika sa dá naučiť, ale človek to musí mať v sebe, v hlave, aj v srdci, aby vedel dať emócie prostredníctvom tanečníkov na scénu, aby z toho bolo pútavé divadlo. A to on má."

Na vašu adresu si trochu zažartoval, vraj keď mal človek Nosáľa cez deň v škole aj večer v Lúčnici, už ho mal niekedy aj dosť. Neurazíte sa na takéto vtipy mladších kolegov?

"Niééé! Mám takú povahu, hovorím veci priamo. Dakedy je to nepríjemné, nielen pre nich, ale aj pre mňa. Časom si však zvyknú, že to človek nemyslí zákerne. Klamať sa pri tejto práci nedá. To, čo urobíte, ide na súd verejnosti."

S akými reakciami ste sa stretli v zahraničí?

"So všelijakými. Napríklad v Amerike nás mladí ľudia skúšali napodobňovať, naše vystúpenie považovali za moderné umenie. Veď to vlastne aj je moderné umenie. A keď to ich dojímalo a nadchýňalo, povedal som si, že predsa to len má cenu."

Účinkovali ste v známom hudobno-tanečnom filme Rodná zem, ktorý vznikol zhruba pred polstoročím. Máte ho rád?

"Teraz po rokoch som ho znovu videl, je plný obrovského náboja. Už sme predsa len spohodlneli. Ľudia, ktorí vo filme účinkovali, boli veľmi originálni. Aj filmári tento film z remeselného hľadiska vysoko hodnotia."

Mohol by aj dnes vzniknúť film, v ktorom by bol ľudový tanec v hlavnej úlohe?

"Áno, ale mala by to byť už iná poloha."

Ako sa cítite ako osemdesiatnik?

"Už nie tak ako dvadsaťpäťročný, to viete. Ale pokiaľ choroby neprídu, ako tak to ide."

Váš zať Jožo Ráž o vás povedal, že najviac na vás obdivuje skromnosť, to, že nikoho neotravujete svojou genialitou. Čo vy na to?

"Veľmi si cením, že človek, ktorý má úspechy v inom žánri, si našiel vzťah aj k ľudovému umeniu. Elán a Lúčnica mali aj spoločný program. Najprv časť obecenstva fandila im, druhá nám. Ale nakoniec nás ľudia kvitovali ako celok. Rockerov sme tiež presvedčili, že aj toto je dobré."

Nikdy ste neľutovali, že ste svoj život zasvätili tancu?

"Nie."

Nemali ste také ťažké chvíľky?

"To som mal! V tvorbe to tak chodí. Niekedy neviete, ako to urobiť, aby to bolo lepšie. Neviete východisko. Človeku sa potom scvrkne sebavedomie."

Aj po toľkých úspešných choreografiách máte občas pochybnosti?

"Ja mám. Nikdy si nie som istý, či to robím dobre alebo nie. Mám v sebe pokoru. Ale samozrejme, verím tomu, čo robím, inak by som to nerobil."

Nazvali vás čarodejníkom z Lúčnice. Cítite sa ako čarodejník?

"Dačo krásne treba vždy vyčarovať a Lúčnica je pekná. Od ľudí najčastejšie po vystúpení počúvam - to je krása. A to si najviac cením."

Prof. Ing. Štefan Nosáľ

sa narodil v Hriňovej v roku 1927. V roku 1953 absolvoval Stavebnú fakultu v Bratislave a v roku 1957 Vysokú školu múzických umení. Od roku 1949 bol sólistom súboru Lúčnica, od roku 1951 jej choreografom a umeleckým vedúcim tanečného súboru. V roku 1968 sa stal pedagógom na VŠMU, kde 20 rokov pôsobil ako vedúci Katedry tanečnej tvorby. Päťdesiatosem rokov vedie a formuje Lúčnicu, vytvoril vyše stovky choreografických diel. Spolupracoval so SND pri predstaveniach Krútňava, Beg Bajazid, Jánošík, Ej, husári, Na skle maľované, so SĽUK-om, so súborom pražského národného divadla, s Kráľovskou operou v Antverpách, so súbormi v Amsterdame, v Moldavsku, v Tunise, v Pittsburghu a v Leningrade.