Jedného dňa som vzal svoju ženu na raňajky do mesta. Veď je to príjemné občas zmeniť atmosféru, pomyslel som si. Najskôr sme zamierili do veľkého nákupného centra v nádeji, že tam si budeme môcť vybrať z množstva kaviarní najlepšie. Až na mieste sme zistili, že väčšinu z nich otvárajú až po deviatej. Bolo tam ľudoprázdno. Nikto neočakával raňajky v nákupnom centre, okrem nás dvoch.
"Mali sme ísť skôr niekde do bizniscentra, kde to žije," povedal som.
Mal som na to dôvod. Asi tri týždne predtým sme už totiž jeden pokus dať si raňajky v meste podnikli. Bolo to okolo ôsmej ráno. Vtedy ma moja žena zaviedla do jedálne, kde síce mali aj raňajkové menu, ale okrem nás a personálu tam bol len jeden muž, ktorý pil pivo, a nahlas nám púšťali rádio.
"Tak toto v žiadnom prípade! Chcem raňajky s dobrou kávou v príjemnej kaviarni!" povedal som. A moja žena na to: "Tak poďme do hotela."
Pochopiteľne, nechceli sme zase až také drahé raňajky. Čas pokročil, zašli sme preto do kaviarne, ktorú mám overenú. Robia tam café laté a pri pokladni si môžete objednať bagel alebo koláč, zaplatíte a k stolíku vám jedlo prinesú. A čo mám rád - je tam pohodlný gauč a potichu hrá príjemná hudba.
Zvedavosť nám však nedala a zamierili sme ešte aj do známeho bratislavského bizniscentra. Tam sú kaviarne otvorené už pred deviatou, no ani v jednej neponúkajú raňajkové menu. Bol som sklamaný. Nakoniec som si dal kávu s mliekom a croissant. Nič iné na jedenie nemali. Moja žena bola otrávená, že som sústavne nespokojný. A vtedy som si všimol zvláštnu vec. V samoobsluhe oproti kaviarni stál pri pokladni dlhý rad zákazníkov. Každý z nich mal v košíku maličký nákup sušienky, tri pečivá a šunku, dve pečivá a šalát, minerálku, džús.
"Čo to je?" čudoval som sa. "Kupujú si raňajky," povedala moja žena. "Teraz prídu do kancelárie a budú raňajkovať," pochopil som. Už viem, prečo nie sú kaviarne otvorené skoro ráno a neponúkajú raňajkové menu. Nikto by neprišiel.
Možno si Japoncov predstavujete tak, že sediac na zemi jedia doma tradičné japonské raňajky (napríklad polievku miso a grilovaného lososa.) Áno, sú aj takí, ale časy sa zmenili. Keď som ešte žil v Japonsku, raňajkoval som cestou do práce takmer každé ráno. V blízkosti stanice a v centre mesta je veľa kaviarní, ktoré sú otvorené skoro ráno a o ôsmej sú už plné ľudí. Nikto tam neočakáva typické japonské raňajky. A viete prečo? Lebo sa vôbec nehodia ku káve. Podľa ponuky kaviarne som si teda dal praženicu s toustom alebo sladký muffin. Keď som mal viac času, prečítal som si všetky čerstvé noviny. Niekedy som sa pripravoval na pracovnú schôdzku. Bol to pre mňa príjemný štart dňa.
Toto je štýl, akým raňajkujú v Japonsku zamestnaní ľudia, ktorí ešte nemajú rodinu. Raňajky sa však nikdy nenosia do úradu. Asi by som nemal chuť na prvú rannú kávu pozerajúc sa na šéfa. Alebo je atmosféra v slovenských úradoch taká priateľská a uvoľnená?
Je to pre mňa veľmi zvláštne. Slováci sú ranostaji, je tu aj veľa dobrých kaviarní, ale ráno nefungujú. Ak viete o nejakej príjemnej kaviarni s dobrými raňajkami, ktorá je otvorená už pred deviatou, dajte mi, prosím, vedieť.
Autor: Masahiko
