Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

Víťo Staviarsky: Dve poviedky

(Zdroj: Ilustrácia - Juraj Puchovský.)

Hrdina našej doby

Mali dlhé vlasy. Muži. Ženy nie.

„Budete tu stáť osem hodín denne. Štyristo korún. Hodina na obed. Beriete?“

„Beriem!“ vravím.

Múzeum moderného umenia. Znie to honosne, ale je to iba stará práčovňa. Mám už za sebou dvadsať dní státia a pomaly prídem o nohy. Keby som si kľakol, možno by to nevadilo, no kázali mi stáť. Sledujú ma kamerou, čo budem robiť, možno ma vystavili, len aby zistili, čo to so mnou spraví.

„Je taký smiešny,“ pošepkala tá žena riaditeľke. No chodili okolo mňa vážne. Veď si zaplatili. Deti sa smiali. Hádzali do mňa kôrky od pomarančov, jeden ma pichol špendlíkom. Mal som asi vykríknuť, no nepovedali, či môžem. Bolo to lepšie, než hľadať kartóny okolo predajní, hádať sa s tulákmi. Slušná práca. Obed v jedálni. Šaty mi vyprali. Nedali mi druhé, ale pôvodné.

„Tieto sú lepšie,“ vraveli, keď som si pýtal nové. „Sú originálne!“

Na podstavci je nápis „Hrdina našej doby“.

Raz som tajne zliezol. Istému človeku vypadla minca. Bál som sa, že sa pre ňu vráti, alebo ju nájde niekto iný. Už som to nevydržal, zoskočil som, vzal mincu, a tu sa ozvalo: „Vráťte sa na miesto!“ Znelo to cez reproduktor. Netušil som, kde je zabudovaný. Kameru som hľadal márne. Možno bola v oku tej čudnej sochy upletenej z drôtov. Čosi sa v ňom lesklo. Vždy som si hovoril, že sa pozriem, keď budem odchádzať, no bývam taký unavený, že sa ledva odšúcham z miesta a nič ma už nezaujíma, iba vziať peniaze a ísť.

Keď s touto brigádou skončím, prenajmem si ubytovňu. Nechcem už spať v betónovej rúre! Niektorí ľudia si ma fotografujú. Bol tu i Japonec s kamerou. A ešte jeden černoch. Akási žena počkala, kým budeme sami a ukázala mi prsia. Myslel som si, že na ňu budú kričať, keď pribehli, no oni sa jej spýtali, či pre nich nechce robiť. „A čo?“ pýta sa celá červená. Či nechce stáť oproti mne. Vyzlečená.

„Celkom? pýta sa.

„Stačí jeden prsník!“

Koľko že dajú?

„Štyristo,“ vravia.

Málo. Inde dostane viac!

„Kde inde?“ divili sa. „S vašou postavou?“

Nájdu sa chlapi, čo fotia a platia sedemsto.

Už som sa tešil, že bude stáť predo mnou s tým nahým prsníkom. Už som sa zastrájal, že ju po práci pozvem niekam do zbúraniska. No neviem, či by som oproti nej dokázal stáť celý deň. Bolo by to lákavé. Dlho som na ten prs­ník myslel. Ale nie celkom, aby nedošlo k neprístojnosti! Hrdina našej doby! Tí by sa nasmiali! Možno by dali i príplatok, ktovie.

Predvečerom som prišiel skôr. Čakal som pred galériou, fajčil. Prišiel policajt, nech vypadnem, čo sa tu obšmietam. „Čo by som vypadol? Som tu zamestnaný!“ Nech nie som drzý, vraj a pracem sa kade ľahšie! Schmatol ma za golier, keď som sa bránil, odtrhol som mu odznak. Začal ma biť obuškom, prišlo auto, vyskočili traja a strašne ma zbili.

„Nechajte ho!“ povedali tí z galérie. „Pracuje u nás!“

Pustili ma. Mysleli si, že chcem kradnúť, vraj. Ešte sa čudovali, prečo zamestnávajú takých vagabundov, že z galérie môže všeličo zmiznúť.

„Máme kamery, nespúšťame z neho oči!“

Priplatili mi za tú bitku. Im by sa možno páčilo, keby ma celého dolámali.

„Zajtra,“ povedali, „končíme.“

„A nabudúce už nemôžem stáť?“

„Žiadne nabudúce nie je.“

Takže tu stojím, doškriabaný, plný modrín, som smutný. Galéria je prázdna, už nikto nechodí. Všetci čo chceli prísť, už boli.

„Boli sme s vami spokojní,“ vravia tie ženy. „Výstava sa sťahuje na iné miesto.“

„Nemohol by som tam stáť, keď som dobrý?“ hlesol som.

„Museli by sme vám platiť nocľah, a stále vás strážiť. My si tam nájdeme niekoho iného!“

Počkám teda do večera, vezmem výplatu a pôjdem. Bola to dobrá práca. Najlepšia, akú som mal.


Poklad

Chcel som nájsť jaskyňu, o ktorej mi rozprával pred smrťou istý tulák, čo sa v nej ukrýval. Zabudol si tam baterku a staré rádio. Baterka ma lákala. Dlho som šiel. Som zvyknutý chodiť. Veď čo má robiť taký ako ja? Len chodiť, alebo sa váľať pred kostolom, hrať mrzáka, kým sa nevyzbiera na fľašu vína. V polovici cesty som stretol človeka. Najprv sa ma zľakol a ukryl sa, no potom ma dobehol. Kam že idem? Nech sa nestará, povedal som. No on sa staral. Že mi niečo dá, keď poviem. Vymyslel som si, že sa idem modliť, a on mi dal obrázok. Bola na ňom žena. Vraj jeho matka. Vyzerala ako herečka zo starej éry. Chodil som okolo kina často. Fotka sa mi páčila, vzal som si ju, pre prípad, keby som baterku nenašiel, aby som nešiel zbytočne. A či so mnou nemôže ísť?

„Nie!“ vravím.

„Aspoň chvíľu.“

Aj keď som ho odmietol, šiel. Mal plešinu a kockované sako. Nevyzeral ako žobrák, skôr bol čudný. Sadol som si na čistý peň a on ma dobehol.

„Idete strašne rýchlo,“ vraví a prisadne si ku mne.

„Čo ešte máte?“ pýtam sa.

„Už nič,“ vraví, dychčí.

„Dajte mi ešte niečo a môžte so mnou ísť.“

Váhal.

„Dajte alebo vypadnite!“ povedal som. Na takých ako on len tvrdo! Potom cúvnu. Vybral ďalší obrázok. Keď mi ho podával, celý bol červený, fučal a utieral si mäsitý krk vreckovkou.

„Ukážte,“ siahol som po fotke. Žena a muž. Nahí. V objatí.

„To tu mám iba náhodou. To mi do vrecka strčili tí fagani! Vedeli, že sa hanbím. Je to odporné. To ani nie je možné, čo spolu robia.“

„Čo by robili? Súložia.“

„Nevravte tak!“ kričí a zapcháva si uši.

„Možno to so sebou nosíte a ukájate sa na tom,“ smejem sa.

„To by som si nedovolil! Božechráň!“ zaprisahával ma.

„Na všetkých takto číhate ako na mňa?“ pýtam sa.

„Obvykle áno,“ vraví.

„Ale veď vás zbijú!“

„Aj ma zbili. A koľkokrát! Vyskočím spoza kríkov, oni sa vystrašia a potom bežia za mnou, sácajú ma a kopú.“

„Čo si majú myslieť?“

„A pritom sa im chcem prihovoriť, chcem ich sprevádzať.“

„Nemáte nič na práci?“

„Nie. Som invalid. Bývam v meste s matkou, ona ma nechce nikam púšťať, už skoro nepočuje. Niekedy ma držala nakrátko, ale dnes už nevládze, navyše má sklerózu, niekedy ma ani nespoznáva. Díva sa na mňa a pýta sa: Kde je Michal?“

„Kto je Michal?“

„Ja. Niekedy si myslí, že som zomrel.“

„Zvláštne.“

„Veru! Cítim sa osamelo! Po meste sa netúlam... A v lese býva otupno. Komáre, čmeliaky, vtáčiky...“

Prišlo mi chlapa ľúto.

„Môžete ísť so mnou,“ hovorím mu.

Posmutnel.

„Čo vám je?“

„Myslel som si, že ma vyženie!“

„Vás baví, keď vás vyháňajú?“

Pritakal.

„Toto už vôbec nechápem!“

„Vyháňajú ma, ale ja za nimi stále idem!“

„Polícia vás nehľadá?“

„Hľadá, ale ja vždy ujdem. Mám skrýše.“

„Tak choďte preč!“

„Ďakujem!“ uklonil sa.

„Zmiznite!“ kričím a hádžem doň konáre. Zrýchlim krok, lebo je neskoro, a on za mnou kľučkuje pomedzi stromy.

„A kde sa chodíte modliť?“ kričí na mňa z diaľky.

„Oklamal som vás!“ odpovedám. „Nemodlím sa!“

„Vážne? Nikdy? Ja sa modlím stále. Sú to také vlastné modlitby. Sám si ich skladám. Spievam ich.“

„Zaspievajte jednu,“ vravím, šplhám sa úzkou cestičkou pomedzi skaly, zachytávam sa konárov. Začal spievať čosi o kožených vreciach, tráve, o dýkach z vosku.

„Nemá to hlavu ani pätu!“

„Ale má. Museli by ste počuť viac. Točia sa okolo jedného. Okolo matky!“

„Bila vás?“

„Áno! Je dobré, keď rodičia bijú!“

To sme už boli takmer pri skalách. Začalo sa stmievať. Podľa špicatej skaly a stromu som miesto spoznal. O chvíľu som objavil vchod do jaskyne.

„Choďte dnu,“ povedal som môjmu spoločníkovi.

„Prečo ja?“

„Ste nižší!“

Opatrne vošiel.

„Čo je tam?“ pýtam sa.

„Zatiaľ nič. Iba nejaké kosti.“

„Podajte jednu“ kričím zvonku.

Podal. Bola ľudská. Zahodil som ju do údolia.

„Čo tam je ešte?“

„Nejaká truhla!“

Vyvliekol ju hore. Bol celý od hliny. Otvoril som truhlu a vyvalil oči. Truhla plná peňazí!

„No čo?“ spýtal sa.

„Nič zvláštne,“ odvetil som a spýtal sa na baterku a rádio.

„Nič také tu nie je.“

Žobrák buď klamal, alebo ma niekto predbehol, zobral baterku a rádio, truhlicu s peniazmi tam nechal. Aj tak dobre! Bol tam hlinený previs a nad ním kamene. Kopol som, skaly sa zosypali a zatarasili vchod. Niečo kričal, no ja som nepočul, zvuk sa ku mne niesol tlmene.

S truhlicou sa kráčalo ťažko. Po ceste som si spieval.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

O autorovi

Víťo Staviarsky sa narodil 22. októbra 1960 v Prešove. Na Strednej filmovej škole v Čičmeliciach študoval produkciu a na pražskej FAMU dramaturgiu a scenáristiku. Istý čas žil v Prahe, kde robil divadelného kulisára, potom ošetrovateľa v psychiatrickej liečebni a päť rokov pracoval na protialkoholickej záchytnej stanici. Neskôr bol zamestnaný vo výčape. V súčasnosti je živnostníkom v Prešove. V roku 2001 získal prémiu v literárnej súťaži Poviedka, pripravuje na vydanie svoju debutovú knihu.

Juraj Puchovský (1978) vyštudoval v ateliéri profesora Dušana Kállaya na Katedre voľnej grafiky a knižnej ilustrácie VŠVU v Bratislave. V súčasnosti vystavuje svoje maľby v Galérii mesta Bratislavy (Pálffyho palác).

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  5. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  6. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  7. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  8. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  9. Pomáhajte čítaním
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  1. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  2. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  5. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  6. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  7. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  10. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 30 900
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 22 818
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 888
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 285
  5. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 801
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 292
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 915
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 10 906
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 763
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 9 104
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Koronavírus na Slovensku: Minister Naď vysvetľuje podrobnosti plošného testovania (minúta po minúte)

Na Slovensku za pondelok pribudlo 901 prípadov nákazy novým koronavírusom pri 5 899 testoch. Pribudlo 11 úmrtí na pľúcnu formu COVID-19, celkový počet obetí je 176. Aktívnych prípadov nákazy je aktuálne 34 872.

Minister obrany SR Jaroslav Naď.
Vládna limuzína, v ktorej sedel predseda parlamentu Boris Kollár, a ktorá havarovala za Slovnaftom na ulici Mramorova v Bratislave v sobotu 24. októbra 2020.
Scenáristka a spisovateľka Hana Lasicová.
Cynická obluda

Poľovnícka výnimka

Zatiaľ čo matky nemôžu ísť ani kočíkovať do parku, poľovníci môžu hromadne chodiť strieľať na všetko, čo sa pohne.