Kódex nemorálnosti športového šoubiznisu má často veľmi blízko k najstaršiemu remeslu na svete. Úderom polnoci 31. januára sa po celej Európe podpísali v poslednom možnom prestupovom termíne desiatky nových vzťahov, slovenské kluby sú v popredí promiskuity. No ruky si mädlia aj v centrále Medzinárodnej hokejovej federácie. Rýchlostný príplatok za expresné vybavenie transferkarty je 500 švajčiarskych frankov na hlavu. Za sekundovú úradnícku obštrukciu. A škatule sa hýbu. Každý sa chystá nechať na ľade ďalšie svoje srdce pre najnovší klub.
Hľadať príčinu je podobné ako v tej verejne odsudzovanej prostitúcii. Ponuka bude existovať, pokým je dopyt.
A hlavne peniaze. Motivácia obchodov s ľuďmi sa rozpúšťa medzi funkcionármi, agentmi i samotnými hráčmi. Prekvapený ostáva iba zmätený divák, pre ktorého - vraj dokonca výsostne v jeho záujme - sa to všetko deje. Vymierajú obavy, či sa u nejakého pamätníka prebudia sentimenty o dlhoročných hráčskych miláčikoch, o "fínskej" presilovke Dukly, o slovanistickom prihrávkovom tandeme Rusnák - Bezák, lukáčovských brejkoch naslepo.
Teória o dlhodobo pestovanej súčinnosti sa vysmieva neprofesionálnemu zmyslu letnej prípravy. Načo tréneri nacvičujú zakladanie útokov v auguste, keď v marci budú mať k dispozícii úplne iné mužstvo. Ešte pravdepodobnejšie je, že aj prebudované mužstvo už bude mať v rukách úplne iný tréner.
Na cirkus s hráčmi si našinec zvykol dávno. Ale rezervy na šetrenie stále existujú. Funkcionári i tréneri by si mohli odpustiť tony kávy pri predsezónnych kecoch o nutnosti všestrannej podpory nášho športu, mládeže predovšetkým. Len čo však podpíšu lepšieho sponzora, pokúpia sa večne pendlujúce hráčske vykopávky zo všetkých chotárov. Aby boli sponzori spokojní s výsledkami. A mladí sa môžu ísť pásť. Za more alebo za šľapkami.
Vojtech Jurkovič
