Staroveké olympijské hry sa konali prvý raz roku 776 pred n. l. a poslednýkrát v roku 393, teda dovedna 293 ráz. Antickí autori pripisujú vznik alebo obnovenie olympijských hier elidskému kráľovi Ifitosovi. Jeho existencia ale nie je potvrdená. Istý je čas – rok 776 pred n.l. sa stal východiskovým bodom pre grécky kalendár.
O mene novodobého obnoviteľa myšlienky trvajúcej tisícročia Pierra Fredi baróna de Coubertina nepochybuje nikto. Ani o dátume – v nedeľu 6. apríla 1896 grécky kráľ Juraj I. otvoril na aténskom štadióne Panathinaikon Hry I. olympiády nového veku.
„Keď Ifitos zakladal či obnovoval olympijské hry, bol na tom podstatne lepšie ako Coubertin. Mal v rukách kráľovskú moc, mohol sa preukázať takým autoritatívnym dokumentom, akým bol v tých časoch výrok delfskej veštiarne. No jednako sa mu to podarilo, aspoň podľa gréckej tradície, až po úsilí trvajúcom celé desaťročie.
Coubertin bol súkromník. Bol len zapálený za myšlienku, mal zmysel pre taktiku, húževnatosť a styky. K rozhodnutiu dospel roku 1888. Hneď nato začal súkromnú kampaň, ktorú roku 1892 premenil na verejnú. O dva roky dosiahol schválenie plánu na medzinárodnom kongrese. O ďalšie dva roky sa už olympijské hry konali,“ píše v knihe Vzkriesenie Olympie svetovo uznávaný znalec antickej histórie Vojtech Zamarovský.
Človek až žasne, ako to francúzsky šľachtic narodený na Nový rok 1863 v Paríži (pochovali ho v roku 1937 v Lausanne, jeho srdce uložili do urny v Coubertinovom háji v Olympii) stíhal v období bez faxov, mailov, lietadiel, keď na cestách poskakovalo zopár áut a telegraf bol novinkou. Porovnávame neporovaneteľné? Coubertin a jeho spolupracovníci mali dva roky času na to, čo dnes trvá sedem rokov. Toľko to dnes trvá od schválenia usporiadateľského mesta po otvorenie hier.
Prvý oficiálny „obnovovací“ pokus urobil Coubertin v roku 1892 s prednáškou o dejinách atletiky na Sorbonne. Zožal potlesk, ale narazil na nepochopenie. Druhý pokus – podľa pozvánky na kongrese o otázkach amatérizmu, ktorý barón v programe šikovne premenoval na medzinárodný kongres na obnovenie olympijských hier – už dvojtisícové auditóriom z dvanástich krajín prijalo s nadšením a jednomyseľným súhlasom.
Problém bol s miestom a časom konania. Coubertin presadzoval Paríž na začiatku 20. storočia, grécky spisovateľ Demetrios Vikélas zase Atény už v roku 1896. Zvíťazil návrh tohto prekladateľa Shakespearových diel. Vikélas sa stal aj prvým predsedom Medzinárodného olympijského výboru. Výbor prijal zásadu, že bude po všetkých stránkach nezávislý od akejkoľvek vlády. Myšlienka sa hneď na začiatku ukázala ako naivno-romantická.
Rozpory medzi Vikélasom a Coubertinom na jednej strane, a gréckou vládou, argumentujúcou finančnými suchotami, vyriešil korunný princ Konštantín. Postavil sa na čelo prípravného výboru a časť nákladov pokryli dary a príjmy z predaja prvých známok so športovou tematikou.
Princ oslovil aj vtedy najbohatšieho Gréka Jorgosa Averofa. Alexandrijský finančník dal postaviť štadión na vlastné náklady. A nie hociaký. Presne na mieste, kde sa v druhej polovici 6. storočia pred n. l. konali hry na počesť Aténiných narodenín. Štadión Panathinaikon je z pentelského mramoru ako Parthenón na Akropole, má tvar podkovy, 46 radov, pojme 60-tisíc divákov. Je prekrásny a predpokladá sa, že slávnostné otvorenie nastávajúcich Hier XXVIII. olympiády 2004 sa uskutoční na ňom. Grécki stavbári ho pod vedením architekta Metaxu postavili za 14 mesiacov.
Na prvej novodobej olympiáde sa zúčastnilo 311 pretekárov z 13 krajín: 230 z Grécka, po 19 z Francúzska a Nemecka, 14 z USA, po 8 z Veľkej Británie a Uhorska, po štyroch z Dánska a Rakúska, po jednom z Austrálie, Bulharska, Chile, Švajčiarska a Švédska.
Zatiaľ posledné hry v austrálskom Sydney boli 27. novovekou kapitolu. Skôr málo než veľa v porovnaní s antikou. Ukázali ale úžasnú silu. Za tých 105 rokov vyrástli hry zo životaschopného mladíka na mocného muža.
PETER FUKATSCH
V utorok – Hugh Hefner, zakladateľ Playboya
