Poslanci z petičného výboru mali na stole sťažnosti cudzincov, ktorým bol v Česku a na Slovensku kedysi skonfiškovaný majetok. V prvom prípade išlo o Brita Andrewa Hermana, ktorého prarodičia, českí Židia, utiekli v roku 1937 do Británie a zanechali za sebou rodinnú usadlosť. Najskôr ju zhabali nacisti, potom komunisti. Slovenka Daniela Gray, od roku 1970 žijúca za kanálom La Manche, sa zase snažila získať späť dom na Slovensku, ktorý jej otcovi vzali súdruhovia.
Pretože ani Herman ani pani Gray neuspeli na národnej úrovni, obrátili sa na europarlament. K nemu môže podať petíciu každý občan únie, pokiaľ má pocit, že ho štát a jeho inštitúcie ukrátili.
Ako velí procedúra, výbor si vyžiadal právne stanovisko komisie. Tá v kauze Gray navrhla vec neriešiť, a rovnaký verdikt zrejme čaká i Hermana. Prečo? Pretože reštitučné nároky nespadajú do únijného práva a inštitúcie únie tu nič nezmôžu.
Sir Atkinson, jeden z členov výboru, sa s týmneuspokojil. „Verím, že mnoho ľudí z východnej Európy podporovalo vstup svojej krajiny do únie práve preto, že verila v lepšiu ochranu práva vlastniť a užívať svoj majetok. K čomu inému by tento vážený snem mal slúžiť, keď nie k osvetľovaniu podobných prípadov,“ povedal vášnivo.
Mal pravdu. Pravdu mal i právnik, ktorý povedal, že únii neprisluší riešiť majetkové krivdy z minulosti. To je vecou jednotlivých štátov, akokoľvek tupo a z hľadiska moderného práva paradoxne to vyzerá.
Atkins svoju obranu po chvíli frustrovane nechal, téma sa však na európsky stôl určite vráti. Petičný výbor už dostal novú zásielku od ľudí, ktorí nemôžu získať svoj majetok v Rumunsku a Bulharsku.
