To je v poriadku, jazyk je živý tvor. Lenže za každý draiv, cúl a breinstorming nám zanikne jedno čajsi, richtár a jeden vartáš. Tak, ako si chránime kroje, piesne, obrazy či sochy, mali by sme aj slová ocajchovať štítkami s nápisom „Národná kultúrna pamiatka“. Alebo spísať Červenú knihu ohrozených slov. Takú „riťpaľovu“ nám síce nikto nikdy nevezme, ale ani my sa ňou bohvieako neoháňame. Načo aj, vystačíme si aj so starým dobrým šitom. Mojou túžbou je začuť pri prenose z parlamentu vety ako „Bodaj vás zrádnik skántril, pán minister,“ alebo „Bohuotcuprisahám, že vám hnáty odfaklím, pán kolega“.
Predstavte si, že vás zastaví dopravný policajt a spustí: „Kyho boha to stvárate, pán šofér. Iba oštaru s vami mám, kotrbu mi ide rozdrapiť. Ajhľa, koľko pokút som už vypísal! Zo jedno trinásť, ak nie aj dvadsaťdva. Roztrhám vás ako hada! Hybajte von z toho motora, no pome! Na môj dušu hriešnu vám dám fúkať! Hrkli ste si trúnku pred kerovaním, nočak? Pýrite sa ako rak, tak neluhajte. Darmo tu teraz prekračujete v trapiech, hradská je pre všetkých. Zatvorím vás do áreštu, dokým noha nohu minie. Keby to bolo občas, ale to je obdeň!“
A vy by ste mu povedali: „Neondite sa, pán žandár. Neni som ja zlý chlap, len občas mrchavý, keď si vypijem. Vtedy aj udriem, bohuprisahám! Ale inak som bohabojný.“
A policajt: „Nuž, ak ste bohabojný, nebudem vám hanbu robiť. Aj oňahdá som mal takého, vravím mu, reku, practe sa mi z očí. Tak aj vy, bodaj vás porantalo, zmiznite kade ľahšie!“
A bolo by po pokute. To je jasným dôkazom, že keby sme sa dôslednejšie držali jazyka našich predkov, aj tí policajti by boli ľudskejší.
Autor: Ján Babarík
