Hoci v Izraeli bývam už viac ako rok, stále mi nie je celkom jasné, kedy ich používať. Jednoducho, čo je pre mňa chucpa, je v Izraeli takmer norma.
Keď som v úmornom lete stála dvadsať minút v rade v banke, kde evidentne šetrili na klimatizácii a predbehol ma (a nielen mňa) chlapík v značkových šuštiakoch, čo mal strašne naponáhlo, utrúsila som: chucpa. Môj muž - Izraelčan, stál so mnou a vysvetlil mi, že to je len povestná izraelská priebojnosť a musím si na to zvyknúť. V poriadku.
Keď som stála v autobuse plnom študentov prominentného telavivského gymnázia, ktorým ani nenapadlo, že by mohli pustiť sadnúť si invalidnú starú pani s barlami a nákupnou taškou, mala som dosť. Toto už musí byť chucpa.
Rozhorčene som to opisovala svokre, inak veľmi spôsobnej dáme. Tá však vôbec nezareagovala podľa mojich očakávaní. Ona, sama dôchodkyňa s pokročilou reumou, mi lakonicky odvetila: „Veď lístok si kupujú všetci a kto prv príde, ten sedí. Tak je to v Izraeli, musíš si zvyknúť.“ A potom zašomrala niečo o mojej stredoeurópskej precitlivenosti hraničiacej so sebazničujúcou slabosťou.
Po tomto zážitku som si povedala, že to skúsim inak. Svojej izraelskej rodine som položila anketovú otázku - čo je to chucpa? Odpovede boli rôzne.
Podľa môjho švagra je chucpa, keď ti nedajú trinásty plat, aj keď tvoja pracovná zmluva to nezaručuje. Jeho manželka si zase myslí, že chucpa je, keď ti v obchode nechcú vrátiť peniaze za tovar, hoci nemáš od neho účet. A tak podobne.
Samozrejme, spomenuli, že chucpa je aj to, keď niekto klame, správa sa ako chrapúň, podvádza manželku a predbieha sa v rade, ale až na desiatom mieste.
Ani po tejto ankete som nezmúdrela. Slovo chucpa používam už tak často ako rodená Izraelčanka. Potichu, v hĺbke svojej stredoeurópskej duše.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
