To, že sa Adrián Ďurček dostal do kresla šéfa spotrebného družstva Jednota, považuje za náhodu. „Ani sám neviem, kde som našiel toľko odvahy. Možno preto, že som bol mladý, mal som 32 rokov.“ Zrejme sa k tomu pridali emócie a nadšenie z pádu režimu v roku 1989.

Ďurček hovorí, že viesť firmu, ktorá bola zo starého režimu, bolo oveľa ťažšie, ako si myslel. Musel sa preorientovať z myslenia typického pre centrálne riadené hospodárstvo na trhovú ekonomiku. Pomohlo mu, že za socializmu sa neorientoval iba podľa novín. „Socializmu sa nepodarilo zdeformovať mi myslenie. Svet som totiž mohol vnímať zo širších súvislostí, ako len z našich novín a z rakúskej televízie,“ hovorí. Bolo to najmä vďaka tomu, že videl, ako obchod funguje v slobodnejšom zahraničí. Často tam totiž s rodičmi cestoval.

Pomohol im Mečiar

Najväčším problémom pri prebudovávaní firmy nebola ani tak nová legislatíva, ktorá sa menila závratnou rýchlosťou, ale najmä udržanie si pozície na trhu. Ďurček priznáva, že firme pomohlo aj obdobie Mečiarovej vlády. „Bola konzervatívna, zameraná na domáce vlastníctvo, ktoré chcela podporovať.“ To spomalilo príchod investorov, a teda aj zahraničných obchod

ných reťazcov – konkurentov pre Jednotu.

Ďurček to s kolegami využil. Podrobne sledovali nástup voľného trhu a rast konkurencie v Česku, Poľsku a v bývalom východnom Nemecku. Videli, ako sa trh správa a mali čas sa na to pripraviť.

Čo je to voľný čas

Vysoká pozícia vo firme a jej reštrukturalizácia neboli zadarmo. „Mal som málo voľného času. Najhoršie to bolo po roku 2001.“ Keď sa bratislavská Jednota stabilizovala, prišla ďalšia výzva.

Slovenské spotrebné družstvá sa dohodli na spojení dvoch centrál: COOP Centra a Slovenského zväzu spotrebných družstiev.

Po spojení firiem sa stal predsedom predstavenstva novej inštitúcie COOP Jednota Slovensko.

V tom období prakticky nemal čas na rodinu. „Je jedno, či prídete domov napríklad o šiestej, keď až o desiatej vypnete počítač a reálne prestanete pracovať.“ Hovorí, že ak by mu manželka nevytvorila priestor na prácu, manželstvo by mu zrejme nevydržalo. „Nie každá žena to vydrží a potom máte len dve možnosti. Buď sa vám rozsype manželstvo, alebo zmeníte zamestnanie.“ Podarilo sa mu však nájsť hranicu, ktorú mu rodina dokázala tolerovať.

Chcel sa venovať i golfu. Nemal však naň čas, a hoci sa prihlásil na kurz, doteraz nemá ani zelenú kartu. Golf ho stále láka. „Je to pekná hra, ste v prírode, hrá sa dlho a je proti etikete na ihrisku telefonovať.“ Okrem toho rád pláva, dvakrát za rok chodí lyžovať a nevie si odpustiť ani letnú dovolenku.

Vlani mu skončilo funkčné obdobie šéfa COOP Jednoty Slovensko. Dnes vedie bratislavskú Jednotu a zároveň je aj v predstavenstve celoslovenskej.

Legislatíva mu dáva zabrať

Aj dnes sa počas dňa nevenuje len firme. „Veľmi veľa úsilia a času venujem legislatíve a podnikateľskému prostrediu.“ Cez deň ho zamestnávajú stretnutia v rámci rôznych združení. Má funkcie aj v Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore či v Republikovej únii zamestnávateľov.

Veľa času mu zabral napríklad zákon o obaloch, ktorý sa okrem iného zaoberal aj vracaním PET fliaš do obchodov, zákon o obchodných reťazcoch. „Naposledy to bol zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý je zameraný hlavne na vysoké pokuty a pochádza z dielne bývalého ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona.“

Legislatíve sa nevyhne ani teraz. Na rad príde Zákonník práce. Hrozí totiž obmedzenie pružnosti pracovného času a nadčasov, čo by mohlo mať na jeho zamestnancov, ale i firmu vážny dosah. „Ľuďom klesnú platy, pretože obchod zmenou Zákonníka práce nevyrobí viac peňazí, ale bude ich musieť rozdeliť pre viac zamestnancov.“ Tí síce budú menej v práci, ale aj menej zarobia. Tvrdí, že so zamestnancami nemajú pre nadčasy problémy: „Oni prijali pravidlá, na ktorých sme sa dohodli. Majú právo sa slobodne rozhodnúť, kde je ich priorita, a podľa toho sú zaraďovaní do zmien.“

Prikazovaním sa podľa neho veľa nedosiahne. „Ak ľudia nevykonávajú prácu pod tlakom, je to ideálne,“ hovorí.

Dosiahol viac, ako čakal

Vo svojich päťdesiatich ro koch už má pocit, že dosiahol to, čo chcel. „Život ma obdaroval viac, ako som očakával.“ Netají sa tým, že mu v tom pomohlo aj to, že bol obklopený ľuďmi, na ktorých sa mohol spoľahnúť. Zväčša si ich vyberal sám. „Ľudia musia pracovať ako tím. Individualista nedokáže byť úspešný bez pomoci druhých.“

Podarilo sa mu dosiahnuť aj to, čo sa podľa neho podarí len asi ôsmim percentám ľudí na svete – robí to, čo ho baví.