Utorok, 2. marec, 2021 | Meniny má AnežkaKrížovkyKrížovky

Ešte stále si na Slovensko zvykám

MASAHIKO SHIRAKI vyrastal v Tokiu, vyštudoval tam ekonómiu a dvanásť rokov pracoval ako novinár. Jedného dňa sa však rozhodol svoj život zmeniť. Vybral sa do Austrálie, kde stretol svoju budúcu manželku, novinárku a herečku bratislavského divadla GUnaGU O

Masahiko Shiraki sa narodil pred 42 rokmi v Tokiu. Vyštudoval ekonómiu na univerzite, potom pracoval ako novinár, v reklame a PR. Počas pobytu v Austrálii sa zoznámil so Slovenkou Oľgou Belešovou, oženil sa s ňou a už štyri roky žije na Slovensku.Masahiko Shiraki sa narodil pred 42 rokmi v Tokiu. Vyštudoval ekonómiu na univerzite, potom pracoval ako novinár, v reklame a PR. Počas pobytu v Austrálii sa zoznámil so Slovenkou Oľgou Belešovou, oženil sa s ňou a už štyri roky žije na Slovensku. (Zdroj: SME - Iris Kopcsayová)

ľgu Belešovú. Už štyri roky žije s ňou na Slovensku, spoznáva našu mentalitu a svoje postrehy uverejňuje každý týždeň v prílohe VÍKEND.

Ľudia na jeho stĺpčeky pozitívne reagujú, pýtajú si na neho kontakt, niektorí chcú, aby ich učil po japonsky. On však po mediálnej sláve netúži. S rozhovorom síce súhlasil, z fotografovania bol však trochu nesvoj. "Viete, ja by som najradšej len takú maličkú fotografiu," skromne naznačil prstami asi tri centimetre. Dvanásť rokov robil novinára a teraz má byť on v centre pozornosti. Keď však nakoniec s nami fotografie vyberal, tváril sa spokojne. Niežeby bol sám sebou nadšený (túto nie, som na nej ako prispatý, tu sa mračím), ale zrazu mal pocit, akoby sa vrátil do svojich novinárskych čias: "Presne takto som ja vyberal fotky s ľuďmi, s ktorými som robil rozhovory," zaspomínal si.

Na Slovensku žijete štyri roky. Cítite sa tu už ako doma?

"Ešte nie. Zvykám si."

Je to ťažké?

"Veľa ľudí si myslí, že mi tu chýba japonské jedlo alebo životný štýl, na ktorý som bol zvyknutý, ale nie je to tak. Európsky spôsob života mám rád. Ešte som si celkom nezvykol na ľudí."

Sme iní? Inak rozmýšľame?

"Áno. Neviem tu ľudí vždy odhadnúť. Predtým som si myslel, že je to iba kvôli jazyku, že ho ešte tak dobre neovládam. Ale nie je to len v tom. Bude to skôr v inej mentalite."

Akí sú Slováci?

"Veľmi netrpezliví. Stále sa pýtajú: Čo ďalej, čo ďalej? Nepočúvajú. Muži ani nie, ale ženy chcú všetko hneď."

Aj vaša žena je taká?

"Je veľmi aktívna. Robí všetko veľmi rýchlo, viac vecí naraz."

Vy ste iný typ?

"Ja najprv dokončím jedno, a potom sa púšťam do niečoho ďalšieho. Sústredím sa vždy na jednu vec."

Je to typické len pre vás alebo všeobecne pre Japoncov?

"Myslím si, že je to typická japonská vlastnosť. Japonci nechcú robiť chyby. Keď niečo robíte rýchlo, dopustíte sa väčšinou aj chýb, ktoré budete musieť naprávať."

Ako s manželkou vychádzate, keď máte každý inú mentalitu?

"Veď sa aj pohádame."

Zoznámili ste sa v Austrálii, v reštaurácii, kde ste obaja pracovali. Ako ste sa do Austrálie dostali?

"Narodil som sa v centre Tokia, tam som aj chodil do školy a neskôr do práce. Keď som sa z výšky pozrel von z okna, videl som čiernu ulicu. Samé čierne hlavy. Všade veľa, veľa ľudí. Jedného dňa som si povedal - dosť. Mám viacerých kamarátov Austrálčanov, tak som sa k nim vybral na návštevu. Zrazu som spoznal aj iný život. V multikulturálnej Austrálii mi došlo, že som dovtedy veľa vecí o chode sveta nevedel."

V Japonsku ste pracovali ako novinár. O čom ste písali?

"U nás je veľmi veľa časopisov. Robil som marketing, písal som o životnom štýle, o cestovaní, o móde, o veciach, ktoré zaujímajú mladú generáciu. A písal som aj knihy."

Aké?

"V Japonsku existuje profesia tzv. ghostwritera. Známi ľudia, speváci, herci, doktori chcú vydávať o sebe knihy - dobre sa na tom zarába. Ale sami nevedia písať, nemajú čas, tak si najmú niekoho, kto za nich knihu napíše. Aj to som robil."

Bolo to dobre platené?

"Áno, najmä keď sa kniha dobre predávala. Pracoval som aj v oblasti reklamy a PR."

Nechýba vám to?

"Nie. Je to všetko veľmi komerčné. V Austrálii som stretol celkom iných ľudí, zoznámil som sa s pôvodnými obyvateľmi. Každý deň ma zobrali do buša, videl som, ako hľadali vodu, jedlo. Keď som sa potom o pár mesiacov vrátil domov a uvidel okolo seba znovu tie vysoké budovy či reklamy, zrazu som si uvedomil, že to už viac nechcem. Potom som ešte tri roky pracoval v Tokiu, ale nechcel som už robiť nič komerčné. Kamarát mi ponúkol miesto v magazíne, ktorý sa venoval cestovaniu. Vďaka tomu som každé dva mesiace vycestoval do inej krajiny. Veľmi mi to pomáhalo. Bola to šanca spoznať iný svet."

O Slovensku ste vtedy už niečo vedeli?

"To nie, nevedel."

Prečo ste písanie o cestovaní nechali, keď vás to bavilo?

"Viete, časopis o cestovaní, to je biznis. O nejakom mieste napíšete a ľudia tam potom cestujú. Ja som však už nechcel vidieť svet len z okna autobusu. Po troch rokoch som sa rozhodol, že z Japonska odídem. Bolo to veľmi ťažké, lebo som mal doma veľa vzťahov - kamarátov, kolegov aj priateľku. Všetko som to "odstrihol". Známi mi vraveli, že som blázon. Pýtali sa: Čo budeš robiť? Pôjdeš do Austrálie a čo ďalej? Hovoril som: Neviem."

V Austrálii ste si našli prácu bez problémov?

"Áno, robil som všeličo. Natieral som domy, robil sťahováka, rok som učil japončinu na gymnáziu. A veľa som pracoval v kuchyni, to ma najviac bavilo. Môj šéf bol z Kolumbie. Japonské jedlá viem variť, ale on ma naučil aj iné veci. Spýtal som sa ho, či môžem chodiť do práce o hodinu skôr. Povedal, že to mi nemôže zaplatiť. Ja som to však nechcel pre peniaze, chcel som sa len viac naučiť. Proti tomu nenamietal. Som novinár, tak som si všetko zapisoval, vypytoval sa. Potom, v inej reštaurácii, som sa stretol s Olinkou."

Ako si na vaše stretnutie spomínate?

"Prišla tam robiť čašníčku, ja som pracoval v kuchyni. Na druhý deň sme išli po práci spolu do mesta autobusom. Spýtal som sa jej, či by nešla na pivo alebo na víno. Ona povedala: "Dobre, dobrý nápad." Išli sme do baru a rozprávali sme sa. Bolo to zvláštne, nevedela uhádnuť, koľko mám rokov."

Koľko vám hádala?

"Zdal som sa jej veľmi mladý. Opýtala sa: "Koľko máš rokov?" Ja som nechcel povedať, chcel som, nech povie, koľko má ona. Tak sme sa naťahovali a nakoniec sme zistili, že je medzi nami rozdiel iba desať mesiacov."

A koľko teda máte rokov?

"Štyridsaťdva."

Na to naozaj nevyzeráte.

"Ázijčania vo všeobecnosti vyzerajú mlado a ja som v tomto ešte špeciálny prípad. Vtedy som mal tridsaťsedem. Olinka nechcela veriť, tak som jej ukázal pas. Potom mi rozprávala o Slovensku. Pýtal som sa jej, čo robí v Austrálii a ona, že študuje angličtinu. Keď som jej povedal, že som novinár, prekvapenie nemalo konca. Aj ona bola novinárka. Teda vek sme mali podobný, aj prácu. A zistili sme, že obidvaja neznášame v robote uzávierky. Rozprávali sme sa do piatej ráno."

Čo potom, keď sa Oľga musela vrátiť domov?

"Ja by som najradšej zostal žiť v Austrálii, ale bez povolenia na trvalý pobyt sme tam nemali budúcnosť. Písali sme si esemesky, telefonovali si. Olinka ma zavolala pozrieť sa na Slovensko. Považoval som to za dobrý nápad, na to som však potreboval peniaze. Rozhodol som sa teda, že sa vrátim do Japonska a zarobím si tým, čo viem robiť, teda písaním. Veľmi som sa však hanbil."

Prečo?

"Lebo som už všetkým povedal: "Dovidenia, nechcem Japonsko." A zrazu som sa vrátil a chcel opäť prácu. Bolo to pre mňa strašné. V Európe je bežné, že pracujete dva roky v jednej firme, potom v inej a zase sa vrátite do pôvodnej."

V Japonsku to tak nie je?

"Nie. Keď niekde skončíte, už vás tam nezoberú. Niektorí ma naozaj ignorovali, čudovali sa. A keď som povedal, že chcem pracovať iba tri mesiace a potom odchádzam na Slovensko, mysleli si, že som sa zbláznil. Niekto však predsa len potreboval ghostwritera, bolo treba napísať knihu o jednom doktorovi. Spýtal som sa, či zaplatia v hotovosti. Dohodli sme sa a ja som čakal, že doktor mi poskytne interview, dá mi podklady, on mi však iba povedal: "Masahiko, napíš niečo." Každý deň som chodil do knižnice, na internet, zháňal informácie. Podarilo sa. Zarobil som si na letenku a mohol som prísť na Slovensko. Potom sme sa už s Olinkou nechceli rozdeliť, a tak sme sa zosobášili."

Neuvažovali ste o tom, že by ste žili v Japonsku?

"Nie. Ale aj keď sme sa zobrali, musel som ísť do Japonska a čakať štyri mesiace na povolenie trvalého pobytu na Slovensku. Bolo to hrozné, veď sme už boli manželia."

Čo povedali vaši rodičia na Oľgu?

"Moji rodičia sú ozajstní Japonci, nevedia žiaden iný jazyk. Ale už keď som sa vybral do Austrálie, rešpektovali, že som si zvolil iný život. V Japonsku je ešte stále taká tradícia, že keď sa prvý syn ožení, zostane bývať s rodičmi a stará sa o nich. Ja som prvý syn, mám sestru. Trochu teda cítim výčitky za to, že som odišiel: Prepáčte mi to, rodičia."

Rodičia vám to niekedy vytkli?

"Sú zdraví, veľmi aktívni, nepotrebujú zatiaľ moju pomoc. Sestra je vydatá, má dve deti, desať- a dvanásťročné dievčatá. Býva vedľa rodičov."

Neprekážalo rodičom, že ste si nevzali Japonku?

"Neviem, nikdy sme sa o tom nerozprávali. No už keď som odišiel z Japonska, očakávali, že moja žena nebude Japonka. Keď prišla Olinka do Japonska, videli, že Masahiko je s ňou veľmi šťastný. A keď je Masahiko šťastný, sú šťastní aj oni. Olinku majú veľmi radi."

Hovoríte, že ste si zatiaľ nezvykli na slovenskú mentalitu. Ako je to so slovenským jedlom?

"To je ťažká otázka, lebo ja nejem mäso, iba občas ryby. Mám rád taliansku kuchyňu. Rád sledujem relácie o varení, občas pozveme priateľov do nášho víkendového domu a niečo dobré uvarím."

Takže do našich reštaurácií radšej veľmi nechodíte?

"Je to drahé a výber vegetariánskych jedál je slabý."

Keď sme si dohadovali stretnutie, nechceli ste ísť do kaviarne, lebo sa vraj hanbíte. Prečo?

"Kvôli jazyku. Neviem ešte dobre po slovensky a keď niečo vysvetľujem, hovorím hlasnejšie. Potom sa ľudia obzerajú, a to nemám rád."

Stretávate sa tu s rasovými predsudkami?

"Áno, často. Slováci nie sú veľmi zvyknutí na ľudí s inou farbou kože. Na cudzincov sa pozerajú ako na zvieratká v zoo."

Máte aj nepríjemnú skúsenosť?

"Za tie štyri roky, čo žijem na Slovensku, som mal veľa zlých skúseností. Napríklad v obchode. Nie dvakrát, trikrát, ale veľakrát. Ako na mňa zazerajú! Olinka mi vravela: "Masinko, ty si precitlivený". Povedal som jej, že som bol v dvadsiatich krajinách sveta, a nikde som to nezažil. Potom sa raz o tom presvedčila spolu so mnou a pochopila. Veľmi sme sa vtedy báli. Cítim, že ľudia tu nemajú radi Číňanov a Vietnamcov. Niekedy predo mnou akože napodobňujú čínštinu, alebo si naťahujú prstami oči. Je to smutné a trochu sa aj bojím, napríklad, keď ku mne pristúpi niekto opitý. My síce vyzeráme inak, ale vo vnútri sme takí istí ľudia ako vy."

Čo sa vám ešte na Slovensku nepáči?

"Mám na Slovensko vyhranený názor. Veľa ľudí sa ma pýta, čo si o vašej krajine myslím, ale kritiku asi nechce nikto počuť. No sú veci, ktoré sa mi tu páčia. Napríklad vzťahy, ktoré sa netočia len okolo biznisu, ale sú naozaj priateľské. Takisto sa mi páči, že otcovia trávia viac času so svojou rodinou. V Japonsku platí, že keď je môj nadriadený hoci len o rok starší, musím mu celý život vykať, aj keď sa neskôr zblížime. Páči sa mi, že na Slovensku si tykám aj s osemnásťročnými dievčatami."

Ako ste sa naučili tak dobre po slovensky?

"Prvý rok sme sa s Olinku rozprávali po anglicky. To však pre mňa nebolo dobré, keďže chcem žiť na Slovensku. Rozhodli sme sa teda pre slovenčinu. Olinka začala hneď na druhý deň hovoriť iba po slovensky. Často jej nerozumiem, ale ona je vytrvalá. Niekedy sa so mnou rozpráva, akoby som bol jej syn. Dlho som napríklad nevedel, že ,papaj' je slovo, ktoré sa používa pre deti. Chodil som aj do jazykovej školy, študoval som slovenskú gramatiku. Je veľmi ťažká. My nemáme pády ani rody. Prečo je napríklad kniha ženského rodu?"

Vaša žena vie po japonsky?

"Olinka teraz nemá na štúdium veľmi čas. Ale keď máme ísť za mojimi rodičmi do Japonska, dva týždne sa veľmi snaží a učí sa japončinu. Potom sa s nimi stretneme a do roka zase všetko zabudne."

A čo na vás hovoria Olinkini rodičia?

"Vzťahy medzi zaťom a svokrom nebývajú vždy dobré, lebo otec to cíti tak, že zať mu ukradol dcéru. Ja mám však s Olinkiným oteckom veľmi dobrý vzťah. Niekedy spolu pozeráme futbal. Mamička pre mňa rada varí a rada ma ponúka. Majú ma ako vlastného syna."


Ako novinár v Las Vegas, keď robil reportáž pre časopis o cestovaní.

Ako pomocník v kuchyni. Táto práca ho bavila, neprekážalo mu, že oblek s motýlikom vymenil za fľakaté tričko.

S manželkou Oľgou Belešovou v Austrálii, v čase zoznámenia.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Maturuješ? Vyber si oblasť uplatnenia a študuj čo ťa baví!
  2. Štúdium práva moderne, prakticky aj po anglicky!
  3. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť
  4. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  5. WESTech je distribútorom Dell Technologies na Slovensku
  6. Štúdium ekológie, dizajnu či tech. inovácií je životný štýl?
  7. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  8. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  9. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  10. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  1. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  2. WESTech je distribútorom Dell Technologies na Slovensku
  3. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  4. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  5. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  6. FVT orientovaná na modernú výučbu prepojenú s praxou
  7. 26 years of providing you with essential information
  8. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  9. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou
  10. Tieto farmy dávajú prácu domácim. A podporujú región
  1. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 25 724
  2. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 14 207
  3. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 7 252
  4. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 7 175
  5. Séria dvoch príloh: Angličtina nielen pre maturantov 6 682
  6. Žabka expanduje na západe krajiny, hľadá nadšených podnikateľov 6 640
  7. Volkswagen Tiguan: takto by malo vyzerať rodinné auto! 6 161
  8. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť 6 129
  9. Príbeh Patrika Tkáča a J&T, Lidl verzus Tesco a investičné tipy 6 047
  10. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 5 361
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Minister zdravotníctva Marek Krajčí.

Pandémia si u nás vyžiadala 7 388 obetí.

13 h

Na Slovensku naďalej platí IV. stupeň výstrahy. Viaceré okresy menia v covid automate farbu, pozrite si mapu.

35m
Prezidentka Zuzana Čaputová.

Nie je to zložité, je to len nemožné.

28. feb