Može to pripomínať mladícku tvrdohlavosť, hoci Mojík dávno dospel. No v tej neústupnosti bola vôľa nepodľahnúť novým konvenciám a držať, i v slabnúcej ruke, pochodeň zhasínajúcej avantgardy.
Tentoraz však Mojíkova poézia dostala životný úder. Básnik ho utrpel smrťou svojej manželky. V zbierke Žena v tvare konvalinky (Lukapress, Bratislava 2006) sa to prejavilo podstatnou zmenou poetiky. Je preč voľná hra predstáv, vrátil sa i viazaný verš, no predstavivosť predsa funguje, prihrávajúc básnikovi to, čo bolo a už nikdy nebude.
Mojíkova poézia sclivela a scitlivela, celé jeho vnímanie sveta poznačila táto nekonečná strata. Cez prizmu večného „nikdy viac, nikdy“ si privoláva najkrajšie chvíle spoločne prežitého života. Ako inak to pôsobí, keď sa v básňach objaví Moulin rouge, Paríž, Apollinaire a podobné lokality a mená, spojené tentoraz nie už s poéziou, ale s konkrétnou bytosťou, ktorej básnik vzdáva hold najrozličnejšími spôsobmi.
V Mojíkovej zbierke neexistuje poetizovaný žiaľ, iba smutné privolávanie si toho druhého, skôr vzlyk než nárek (veci o tebe/ stále hovoria/ hoci len šepky/ no mne sa smútok lysý/ prašivý/ vplazil do lebky// a robí si tam/ hniezdo trvalé/ tak ako mesiac/ za ruku drží/ roky šialené/ a vraví/ neplač).
Mojík sa vracia v silne romantických zákutiach k minulosti a všetko je preniknuté bytím milovanej, lebo „keď myslím na všetko/ keď nemyslím na nič/ myslím na teba.“ Vrcholne emotívna je báseň Agónia, obraz posledných chvíľ, strohý záznam a zúfalá výzva, a takisto báseň Teraz, keď si priesvitná, ktorá svojou vecnosťou až mrazí.
Mojík v tejto zbierke upustil aj od bezbrehej vizualizácie textu, ktorú hojne využíval ešte v zbierkach Tekuté oči (1999) a Kričať (2001). V najnovšej zbierke uplatnil tento postup len trikrát, keď v básni Čo hovoríš? Nečujem umiestnil do vertikálov iba výkriky alebo výdychy ó.
Ďalšia báseň Čo nás drží pri živote sa skladá iba z krížovo poprekladaných slov život. A báseň la je zhlukom popevkov la, vyjadrujúcich bezstarostnosť. Týmto typom básní dokázal, že aj zdanlivo samoúčelné kaligramy môžu mať plnohodnotný význam a umocniť citový účinok rovnako ako najduchaplnejšie konštruované verše a slohy.
Mojíkova rozlúčka s mŕtvou je bez poetického žonglérstva a básne, v ktorých sa nachádza čiastočná rébusovitosť, pochádzajú zrejme ešte spred tejto smutnej udalosti. Dešifrovať sa však dajú.
