Nórsky spisovateľ Erlend Loe je slovenskej čitateľskej obci relatívne neznámy. V roku 2000 mu u nás síce vyšiel román Naivne. Super, bolo by však naivné sa domnievať, že v našich končinách je Loe nejaká literárna superhviezda.
Je to trochu škoda. Niežeby jeho román Doppler bolo čosi, čo posúva hranice literatúry. Namiesto rozkokošených gest sa však naozaj dobre číta.
Hlavná postava Andreas Doppler je typický muž lepšej strednej triedy. Priemerná žena, ktorá túži po Ríme, dcéra fanatická fanúšička Tolkiena a štvorročný syn s návykom na večerníčky, ktorý ešte stále vidí v otcovi svoj vzor.
Najmä po tom, čo Doppler jedného dňa spadne z bicykla v lese a rozhodne sa v ňom zostať. Spolu s malým losom Bongom, ktorému pre hlad zabije matku.
Doppler však nie je kniha rozprávajúca o spolužití losa a muža s krízou stredného veku. Podobne ako v Martelovej Plavbe s tigrom vôbec nie sú dôležité kulisy ako tiger či loďka, aj v Loeho románe je podstatné to, čo si Doppler myslí či hovorí. Dej, ak sa vôbec dá o akomsi deji vravieť, je druhoradý.
Kniha je obžalobou šikovných obyvateľov šikovných domov so šikovnou prácou, šikovnými priateľmi, partnermi a deťmi, ktorí šikovne trávia každý večer pred šikovným programom šikovnej televízie. Treba priznať, že Doppler je naozaj kniha ľavičiarska. Miestami viac, inokedy menej pripomína mix Kropotkina s hlbinnou ekológiou. Ešte pár strán a Doppler by začal myslieť ako hora.
Radšej si totiž zvolí život lovca a zberača so závislosťou od mlieka a čokolády, akoby pokračoval v sľubnej kariére. Medzitým sa však stáva tvrdým kritikom kapitalizmu, stavia totem svojmu mŕtvemu otcovi a pár skrachovaných existencií ho vníma ako nového šamana.
Jemu samému však všetci títo hľadači skutočnej pravdy a šťastia neuveriteľne lezú na nervy.
Poučenie z tejto knihy? Nemusíte mať radi ľudí, ale nezabúdajte, že nízkotučné mlieko šľachtí človeka. A najmä, nebuďte šikovní.
