Keď v osemdesiatych rokoch Štátna bezpečnosť pod smiešnou zámienkou a s rovnako smiešnou ozbrojenou eskortou odvážala Václava Havla z dovolenky na Slovensku späť do Prahy, komentoval to filozof a spisovateľ Josef Šafařík slovami: „Teraz už len chýba, aby tí policajti nešli za Vaškom, ale pred ním, a bude konečne jasné, o čo tu ide.“
Ťažko povedať, či v tej vete bolo viac proroctva múdreho mysliteľa alebo sarkazmu človeka, ktorý so svojím dávnym priateľom, ale hlavne sám so sebou, viedol od čias Charty nekonečný spor: Má sa tvorca držať mimo politiky alebo tvorba môže, či dokonca podľa Havla musí splynúť s politickou angažovanosťou umelca?
Nečakaným rozuzlením príbehu týchto dvoch výrazných osobností, ktoré priniesol november 1989, vrcholí najnovšia kniha Pavla Kosatíka Ústně více o českej literárnej skupine Šestatřicátníci. Názov skupiny, ktorý autor použil aj ako podtitul svojho diela, vznikol podľa roku narodenia väčšiny jej členov, hoci hovoriť o členstve v prísnom slova zmysle sa asi nedá. A už vôbec nie o nejakom spoločnom umeleckom programe, o to viac ich však spájala túžba po slobodnom myslení a nezávislej literárnej tvorbe.
Začiatkom päťdesiatych rokov to nebola túžba jednoduchá, no partia pražských a brnianskych tínedžerov si to nechcela pripustiť. Samozrejme, tieto režimu nepohodlné deti príslušníkov inteligencie a prvorepublikovej buržoázie mali oprávnený pocit postihnutej generácie, verili však svojmu talentu a hodnotám, ku ktorým ich doma viedli. A akokoľvek bola neskôr ich životná cesta kľukatá, prakticky všetci na nej uspeli bez toho, aby sa týmto hodnotám spreneverili.
Václav Havel, Jiří Paukert-Kuběna, Josef Topol, Radim Kopecký, Viola Fischerová, Viera Linhartová, Pavel Švanda, Alena Wagnerová a viacerí ďalší rovesníci, ako aj starší súpútnici z okruhu „tridsaťšestkárov“, predovšetkým Jan Zábrana, sa presadili ako jedinečné osobnosti českej kultúry.
Nesporne aj zásluhou neformálnej skupiny, ktorej sila sa prejavovala hlavne smerom dovnútra a spočívala v pocite spolupatričnosti a istoty, že vždy „niekto niekde je“. O tom, že patria k sebe, vedel každý, ale ako tridsaťšestkárov ich nepoznal skoro nik. Táto nepodobnosť klasickým umeleckým spolkom mala aj svoj obranný význam, veď začiatkom päťdesiatych rokov každé „nedovolené zhromažďovanie“ hrozilo policajným zásahom a trestným stíhaním.
Režim sa zaslúžil aj o ďalšiu „anomáliu“ tohto zoskupenia - mladí intelektuáli na rozdiel od väčšiny podobných generačných vystúpení plynulo nadviazali na prácu a idey svojich otcov. Tradičná revolta voči rodičom nebola na programe, túto časť obrazoboreckej práce namiesto detí vykonala komunistická strana, ktorá dôkladne zlikvidovala ich otcov.
Pavel Kosatík vychádzal pri písaní knihy z bohatej dobovej korešpondencie a pochvaľuje si, že jeho protagonisti boli asi poslednou generáciou, pre ktorú znamenalo písanie a čítanie listov jednu z hlavných foriem komunikácie, porovnateľnú svojím významom s tvorbou a prijatím ich umeleckých textov.
Renomovaný historik spracoval bohatý faktografický materiál do výsledného tvaru, ktorý sebavedome pomenoval ako román faktu. Oprávňuje ho na to jeho štylistické a kompozičné majstrovstvo, podopreté schopnosťou uvádzať jednotlivé fakty, osudy a príbehy do neraz objavných, hoci „samozrejmých“ kontextov.
Kosatík tvrdí, že písanie nie je najnormálnejšou ľudskou činnosťou a ten, kto ju berie vážne, si zaslúži obdiv. Preto pripúšťa, že jeho román je hlavne poctou tým, ktorí urobili písanie zmyslom svojho života. Je fajn, že sa tak stalo aj v jeho prípade.
