Ako sa začala vaša spolupráca?
„Branislav Stankovič, ktorý sa pozná s Djokovičovou agentúrou, sa ich opýtal, či by ma nechceli vyskúšať. Zavolali mi vlani pred turnajom Roland Garros. Trčal som kdesi na ceste z Nemecka domov a mal iné plány. Novak, okolo sedemdesiatky v ATP, nehral dobre. Vzal som si čas na rozmyslenie, prišiel do Paríža a zoznámil sa s celou jeho rodinou, videl som tréningy, zápasy a súhlasil som. Novak uhral grandslamové štvrťfinále a bál som sa, či ešte bude o mňa záujem. Boli však seriózni a dohodli sme sa na päť turnajov. Djokovič vyhral v Amersfoorte, uhral finále v Umagu a so skóre 17:4 hneď stúpol v rebríčku. Spoluprácu sme predĺžili o ďalších 5 mesiacov a dnes sme stále spolu. Má obrovský potenciál, radosť s ním pracovať.“
Nebude vám ľúto za rodinou v Bratislave?
„Čože by nie! Ale taký je už život tenisového svetobežníka. Celý rok strávim na turnajoch, prípravu v Belehrade a Monte Carle. Rodina a deti mi chýbajú. Povedali mi: ocko, keď ho už dovedieš do desiatky, tak sa vrátiš, však? A ja som to sľúbil netušiac, že Novakov vzostup bude taký rýchly. Je svedomitý, zodpovedný a strašne motivovaný. Stopercentný profesionál. Nesťažuje sa, stále pozitívny, jeho ďalším cieľom je stať sa svetovou jednotkou a preskočiť Federera.“
Vedia, že ste v Monte Carle 1988 vyhrali nad Beckerom 6:3, 5:7, 6:1?
„Už áno, pýtali sa na moju kariéru. V Srbsku je o tenis obrovský záujem, vydarila sa im silná generácia s úžasnou motiváciou. Nemajú také podmienky ako inde, ale dosahujú výsledky. V krajinách ako Rusko, Čína či Srbsko vidieť tenisový rozlet a túžbu vyniknúť.“
Chceli ste na Slovensku založiť tenisovú akadémiu. S takým niečím flirtoval aj Mojmír Mihal, ale nič veľké zatiaľ nevzniklo. Prečo?
„Motivácia by bola. Stále sme malou krajinou, ekonomicky ešte nie takou vyspelou ako iné v EÚ a môžeme sa popýšiť bohatou tenisovou históriou. Problém je finančný. Postaviť a udržať takú akadémiu je riskantná investícia. Niečo také spustil Jano Krošlák. Ale aby to nabralo obrátky a dobre fungovalo, potrebujete kvalitných trénerov, dvoch-troch špičkových hráčov, ťaháky, mená na reklamu. Azda by sme aj mali deti, čo si to môžu dovoliť zaplatiť, no nemusia mať predpoklady, nadanie. V tomto má náš tenisový zväz výhodu. Podchytil mestá, kluby, má Národné tenisové centrum, talenty by boli. Členské v kluboch, dokonca aj v najlepších, je ešte vždy pomerne dostupné pre rodiny, ale celkovo nie je adeptov dosť.“
V čom vidíte príčinu istého poklesu slovenského tenisu v súčasnosti?
„Hviezdy sa nerodia každý deň. Doteraz sme mali istú nadväznosť, po Mečířovi prišiel Kučera, po ňom Hrbatý a Beck, ale jeho dopingovým prípadom sa to prerušilo. Uvidíme, ako sa ukáže trebárs Lacko, Červenák či Kližan. Nerobia sa už nábory, kde si skúsení tréneri pozreli v táboroch talenty, ich techniku, pohyb a vyberali najlepších. Ešte potrvá, kým vychováme takých ako Hrbatý alebo Hantuchová.“
