ne najmä jeho dcéru Julku a manželku MIRU NÁBĚLKOVÚ, ktorá po celé roky spoločného života stála pri ňom a podporovala ho. Po piatich rokoch postupného zvykania si na život bez manžela sa s ňou osud zahral ešte raz. Stratila aj 26-ročnú dcéru Júliu. Zomrela po páde z koňa. Mira Nábělková sa vtedy rozhodla pre zmenu: získala miesto na katedre slovakistiky Karlovej univerzity v Prahe a zo Slovenska odišla. Dnes žije obklopená študentmi, ktorých zaujímajú slovanské jazyky.

Ako manželka zakladajúceho šéfredaktora nášho denníka ste zrejme nemohli zostať mimo novinárskeho diania. Ako si spomínate na začiatky SME?

"Zmenil sa náš život. Pre celú rodinu sa noviny stali, dá sa povedať, prvoradým poslaním. Bol to vzrušujúci čas. Vlastne sa to všetko začalo už v Smene, so založením denníka SME sa všetko ešte prehĺbilo. Manžel, Karol raz povedal, že také pekné roky už asi nebudú - noviny mohli novo rásť a zodpovedať samy za seba. Napriek všetkému. Neviem, či si pamätáte televízny dokument Vyberte si, prosím. Zaznamenal prvý deň v SME vybavenom v tej chvíli vari jedným počítačom, kde Karol svojim spolubojovníkom okrem iného hovorí: "Tak, a teraz prestáva hra na noviny." A tak sme to žili aj doma. So všetkým, čo prišlo, v snahe udržať noviny pri živote, takom, ako si predstavoval."

Spomínali ste, že ste sa niekde v internetovej diskusii o slovenských novinách stretli s formuláciou: "chcelo by to viac ježíkovského nadhľadu". Čo si vy pod ním predstavujete?

"Tie vlastnosti Karola Ježíka, z ktorých vyplýval jeho prístup k akejkoľvek veci. Šírku rozhľadu, kultúrnu zakotvenosť, čosi, čo by som nazvala bytostným vkusom, sociálne cítenie, úctu k akejkoľvek poctivej práci, priamosť a odvahu, zmysel pre rozmanitosť, nečierno-biely pohľad, vyhranený postoj. Nepodliehanie tlakom, originálne videnie. Nie je to však moje vyjadrenie a aj pre mňa je zaujímavé, komu sa čo doň môže vložiť. Rada by som vedela, čo z toho žije v tomto čase v rozličných ľuďoch, keď už Karol sám aktívne do ničoho vstupovať nemôže."

Mali ste jeho prácu rada?

"Nemohla som ju nemať rada. V novinárskom prostredí som sa nepohybovala, ale prežívala som to, čo Karol prinášal domov. Nerozprávali sme sa o práci veľa, býval unavený, keď večer domov prichádzal, a nebolo to nevyhnutné. Ani ma nestíhal zainteresovať do všetkých možných problémov, akokoľvek som bola blízko. Chodievala som však poňho neskoro večer do redakcie, niekedy sme v noci vstávali a šli tam zasa, keď prišli z bezpečnostného zariadenia poplašné správy, že sa v domčeku na Mýtnej ulici čosi deje. Bála som sa oňho. A keď bol taký čas, sedávala som s ním na súdoch, chcel, aby som tam s ním bola. Často sme spolu večer chodili po noviny do tlačiarne. Fascinovalo ma, ako schádzajú z rotačky, ako prichádzajú na svet, každý deň uzavierajú to, čo sa vo svete, a teda aj u nás, stalo. Pripadalo mi to nepredstaviteľne náročné - všetko to dianie a oproti tomu človek, ktorý to na tomto svojom poste musí mať súhrnne spracované a vidieť dopredu."

Aký bol pre vás Karol Ježík novinár?

"Profesionál, ktorý poznal všetky stránky tvorby novín a vedel oceniť vloženú prácu. Novinárstvo chápal ako intelektuálnu hru, v ktorej sa stretávajú a kryštalizujú názory. Bol otvorený a vnímavý k iným, a zároveň nerád komukoľvek zaviazaný. Neprejavoval sa vždy mäkko, bol kritický a požadovačný aj v drobnostiach, na druhej strane bol veľkorysý. Napokon, to, ako sa mu darilo uhrávať a riešiť situácie v novinách, je v pamäti zachované. Mal vieru vo vlastné sily a súčasne s tým korigujúcu dávku pochybností. Bola v ňom pripravenosť bojovať, aj keď zďaleka nebol zaručený výsledok, veril v pozitívny vývin a v kultivovanie, sebakultivovanie ľudí. Prekážky ho mobilizovali, nútili hľadať nové riešenia. Sám hovoril o 'videní v širšom časovom horizonte', a to tak dáko chcel aj od novín."

Mnoho vecí sa o ňom povedalo až po jeho smrti. Ako ste sa s reakciami a názormi ľudí naňho vyrovnávali?

"Veľa sa povedalo v novinách, ale dostala som aj krásne listy, čítala som ich a bola vďačná. To, čo o ňom ľudia povedali alebo napísali, potvrdzovalo obraz naplneného života s vedomým cieľom. Ľudia mi dávali nádej, že tu medzi nami bude žiť ďalej. Tá nádej v čomsi šla ponad mňa, o mňa v tomto nešlo. Hoci on tu ešte mal byť aj pre mňa, pre nás, pre rodinu."

Zrazu akoby ste boli za dvoch ľudí. Nemali ste ten pocit?

"Mala, a vo všeličom mám. Na druhej strane som vtedy, a bol to veľmi zvláštny pocit, zastupovala aj iných ľudí. Keď som sedela posledný týždeň pri ňom v nemocnici, uvedomovala som si, že tam nie som len sama za seba, ale aj ako ich vyslanec. Karol sa na svojej ceste spálil - tak to vnímam - a ľudia potvrdzovali, že taký život, to sebaspaľujúce nasadenie predsa malo zmysel. Keď dnes stretávam našich spoločných známych, v každom pocítim kúsok Karola, možno aj takého, akého som ho nepoznala."

Poznali ste ho už ako dieťa. Aký bol?

"Nekonformný prístup, ktorý sa uňho neskôr širšie prejavil, mal v sebe už vtedy, a ja som si to na ňom vážila a mala rada. Isteže, chlapec Karol písal básne a nemal predstavu, že raz bude šéfredaktorom nezávislých novín. Keď doštudoval, stal sa športovým novinárom. So športom ho popri inom spájal osobný zmysel pre fair play. Úlohy, ktoré potom vyplynuli z vývinu situácie, oslovovali v ňom to, čo v ňom bolo pripravené."

Ako ste sa zoznámili?

"Cez brata. Bola som ešte na základnej škole v Trnave, keď brat začal chodiť na esvéešku. Raz prišiel domov s nadšením: Aký chlapec! Karol. Čoskoro sme sa zoznámili. Bol odo mňa o tri roky starší, v mnohom prirodzene v predstihu. Bolo to pekné obdobie, naplnené spoločným hľadaním, na škole ešte doznieval duch šesťdesiatych rokov. A my sme si stavali svoj svet. Keď sme sa spolu raz tajne vybrali z Trnavy do Bratislavy, hlavnou náplňou nášho výletu bolo, že ma zaviedol a zapísal do Univerzitnej knižnice. Vo všeobecnej študovni, kde sme neskôr trávili veľa času, mi podstrčil štúrovské Národnie noviny. Boli sme spolu. A potom, na vysokej škole, sa nám narodila Júlia. Mala som najkrajšiu rodinu, akú by som si vedela predstaviť."

Pri svojom povolaní však s vami asi veľa času netrávil. Neprekážalo vám to?

"Už keď sa dal na dráhu športového novinára, uvedomila som si, že bude často preč. Nebolo to ľahké, ale stotožnila som sa s tým. A najmä potom. Som z lekárskej rodiny, a odtiaľ som si odniesla, že rodičia pracovali vždy s veľkým nasadením, po nociach, aj cez víkendy. Brat, ktorý sa po rokoch tiež stal lekárom, psychiatrom, ma vtedy chlácholil, že našich rodičov druhí ľudia potrebujú. Na druhej strane, kedykoľvek mohli, chodili s nami do prírody. To neskôr zlákalo aj Karola. Pochodili sme spolu s dcérou Júliou slovenské hory aj veľa miest v cudzine. Mala som rada dlhé spoločné putovania autom, ale Karol postupne potreboval oddychovať inak. Na poslednom spoločnom výlete na ostrov Thasos sme objavili spôsob, ako na to - tam sme si prenajali terénne autíčko a robili výlety do kopcov. Myslela som, že nejako tak to bude ďalej."

Smrť vašich najbližších to však neumožnila. Do Nepálu ste už išli sama. Tento mesiac ste mali v Prahe aj výstavu fotografií z tejto cesty. Prečo ste sa vybrali práve do tých končín?

"Do Nepálu sme mali ísť spolu s Júliou. Súviselo to aj s tým, že v Himalájach v tom čase pôsobil môj bratranec, geofyzik. Júlia vyštudovala geodéziu, tešila sa vlastne aj na študijnú cestu. Po tom, čo sme ostali samy, bola v nás ešte viac než predtým túžba po diaľkach. Nakoniec som do Nepálu šla sama. Vysoko v horách som obom postavila mohylku."

Pomohla vám táto cesta zmieriť sa s ich stratou?

"Pomohla prejsť cez nejaký čas. Nečakala som nič, a pritom som čakala veľa. Dôležité mi bolo vyviazanie zo seba, dovtedajšej. Mesačné putovanie prinieslo čosi ako výraznejšie precítenie spolupatričnosti so všetkým. Aj pri tom fotografovaní, ktoré je pre mňa spôsobom, ako splývať s tým, čo stretám. Šla som aj za niečím tamojším duchovným, no nechcela som sa na to upnúť. Som tak trochu nietzscheovka, s vedomím, že život sa má žiť a uniesť. Je taký princíp - dôstojne, teda veselo. Vážim si ho, aj keď sa to naozaj vždy nedá."

Pôsobíte už dlhší čas prevažne v Prahe. Ako sa vám tam žije?

"Pre mňa samu je zvláštne, že je to už ôsmy rok. Vnímam sa tam ako jedna z desiatok tisícov Slovákov novo pôsobiacich v českom prostredí - aj v novej životnej úlohe. Nebyť súhry okolností, nebola by som tu, na druhej strane to nie je ani čistá náhoda, skôr cesta načrtnutá voľakedy veľmi dávno, možno aj rodinnou históriou. Prednášať slovakistiku na Karlovej univerzite a venovať sa tu výskumu je pekné. Teší ma to. Aj to, že v Kabinete slovakistiky, ktorý od začiatku viedol Rudolf Chmel - v súčasnosti je vedúcim celej pražskej slavistiky, panovala a panuje tvorivá a príjemná atmosféra."

Beriete svoju prácu ako poslanie, podobne ako bola pre vášho manžela poslaním žurnalistika?

"Iste, obidvaja sme to tak brali. Môj pracovný priestor je život jazyka a v jazyku, aj Karol mal pozorný vzťah k jazyku a jazykový cit. Volával mi hoci niekoľkokrát za deň, ak sa vyskytli jazykové problémy pri riešení praktických otázok. No, trochu kritický bol ku mne ako ku gazdinej. Na druhej strane, bol to on, kto rád relaxoval v kuchyni. Keď som ja sedávala nad iným. Pre mňa bolo dôležité vedomie, že akokoľvek si uvedomoval iný rozmer svojej práce, zaujímalo ho, čo som písala ja a tešil sa, keď sa mi v práci darilo."

Dnes sa venujete vzťahom slovenčiny a češtiny. Aké súvislosti vás takto nasmerovali?

"Ešte v druhom ročníku na vysokej škole sa ma profesor Paulíny - guru slovenskej lingvistiky aj môj učiteľ - opýtal, či by som nechcela zostať na fakulte učiť češtinu. Z nášho projektu potom zišlo, ale smerovanie k jazyku zostalo. A potom, po rokoch, keď som už pracovala v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra, sa vynorila možnosť prednášať slovenčinu v českom prostredí. Najprv v Brne, potom aj v Prahe. Iným výsledkom tohto pôsobenia by mala byť čoskoro kniha o našich jazykoch v kontakte. Vnímam ich súčasný vzťah ako pokračovanie príbehu, čohosi, čo má hlboké historické korene, prechádzalo rozličnými peripetiami a má nositeľov v nás všetkých."

Mira Nábělková sa narodila 30. marca 1956 v Martine. Pochádza z lekárskej rodiny s českými a slovenskými koreňmi. Jej prastrýkovia František a Vojtech Nábělkovci sa venovali rozvoju slovenskej botaniky, František založil bratislavskú Botanickú záhradu. Starý otec - lekár patril spolu s prastrýkmi Veselovcami medzi piatich autorov proklamácií, ktorými v Slobodnom slovenskom vysielači vyhlásili SNP. Študovala na gymnáziu v Trnave, v roku 1980 absolvovala slovakistiku a rusistiku na FFUK v Bratislave a začala pracovať v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Pôsobila ako vedecká tajomníčka Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV a bola členkou vedeckej rady JÚĽŠ SAV. V rokoch 1999 - 2004 pôsobila externe na FFMU v Brne, od roku 1999 je odbornou asistentkou v Kabinete slovakistiky Ústavu slavistických a východoevropských studií na FF UK v Prahe. Je autorkou knižných publikácií a mnohých odborných štúdií. Momentálne pripravuje knihu o rozličných stránkach slovensko-českých a česko-slovenských jazykových vzťahov. V roku 2004 dostala striebornú medailu Masarykovej univerzity za prínos k rozvoju slovakistiky. V rokoch 1976 - 1998 žila v manželstve s Karolom Ježíkom, v roku 1977 sa im narodila dcéra Júlia.