1922 bola osudná. 5. januára uplynie 85 rokov odo dňa, keď v Antarktíde zomrel jeden z najpozoruhodnejších polárnikov, sir Ernest Henry Shackleton.
Narodil sa vo februári 1874 ako druhé z desiatich detí v rodine írskeho farmára. Od detstva ho priťahovalo more, a keď mal šestnásť, vstúpil do obchodného loďstva. Po desiatich rokoch sa vydal na južný pól s výpravou Roberta F. Scotta, ktorý tam v lete 1901 vyplával s loďou Discovery. Polárnici sa dostali asi 600 km od pólu. Shackleton, ktorý sa zranil, kolegov opustil predčasne. Zaumienil si, že nabudúce zorganizuje pochod do vnútra ľadového kontinentu na vlastnú päsť. Ešte predtým sa stihol akosi mimochodom v roku 1904 oženiť s Emily Dormanovou, s ktorou mali tri deti.
V auguste 1907 sa vydal k južnému pólu druhý raz, tentoraz s vlastnou loďou Nimrod a s britskou zástavou od Jej Veličenstva. Po vysiľujúcom pochode polárnikom v októbri 1909 chýbalo k pólu už iba asi 150 kilometrov. Nik pred nimi sa nedostal tak blízko. Pre nedostatok potravy sa museli vrátiť.
Najdramatickejšia a najznámejšia sa stala tretia výprava, pre ktorú Shackleton kúpil špeciálne upravenú nórsku plachetnicu Polaris, neskôr premenovanú na Endurance. Pretože už v roku 1911 dobyl južný pól Nór Roald Amundsen, odvážny a zaťatý Ír chcel urobiť viac: prejsť naprieč celým kontinentom. O jeho zámere vypovedá inzerát, ktorý pred cestou zverejnil v Londýne: „Hľadajú sa odvážni muži na riskantnú cestu. Nízky plat, extrémna zima, dlhé mesiace úplnej tmy, stále nebezpečenstvo, návrat neistý. Uznanie a sláva v prípade úspechu.“
Prihlásilo sa viac ako 5-tisíc mužov. Shackleton na nebezpečnú púť vybral najlepších. Mal si však vybrať aj vhodnejší čas. Weddlevo more bolo v roku 1914 zaľadnené viac ako inokedy. Napriek tomu Shackleton s 27 námorníkmi, lekármi, vedcami a fotografmi a 69 psami začiatkom septembra 1914 vyrazil na cestu. O niekoľko dní neskôr vypukla I. svetová vojna.
Ako správny Brit ponúkol loď do služieb kráľovského námorníctva, vtedajší šéf admirality Winston Churchill mu však telegrafoval: „Pokračovať.“ A tým sa postaral o jednu z najdobrodružnejších ciest v histórii dobývania pólov, nazývanú plavbou storočia (v roku 2002 o nej nakrútil Channel 4 BBC úspešný film s Kennethom Branaghom v hlavnej úlohe).
V zamrznutom Weddelovom mori bojovala posádka Endurance dlhých šesť týždňov s ľadovcami. V januári ľad uzavrel loď do pasce, z ktorej sa nedalo uniknúť. „V ľadovej pustatine vyzerala Endurance ako mandľa zaliata v kúsku čokolády,“ napísal lodný skladník. Shackleton, ktorý už stratil vieru, že uskutoční svoj sen, tušil, že narastajúce kopce ľadu loď rozdrvia. Urobil jediné, čo mohol, ak chcel aspoň zachrániť posádku: polárnici opustili zomierajúcu loď a pokúsili sa dostať k ostrovu, ležiacemu takmer tisíc kilometrov na sever.
Živili sa iba sušeným mliekom a keksmi z lodných zásob, neskôr tučniakmi a tuleňmi, a potom aj vlastnými psami. Takmer po 500 vysiľujúcich dňoch v neuveriteľnom mraze a takmer bez zásob - v apríli 1916 - sa Shackleton s posádkou na člnoch, zachránených z Endurance, konečne ocitli na Sloňom ostrove. Odtiaľ však bolo treba ešte preplávať na viac ako tisíc kilometrov vzdialenú Južnú Georgiu, ostrov, ktorý Shackleton pred rokom a pol opustil. Keď sa mu to podarilo, podnikol niekoľko pokusov, než sa dokázal vrátiť na Sloní ostrov, kde bojoval o život zvyšok jeho posádky.
Je neuveriteľné, že v septembri 1916, z bezpečia prístavu Punta Arenas, mohol Shackleton poslať manželke takýto list: „Dokázal som to. Prešli sme najhorším peklom, dotkli sa samotnej podstaty človeka, nekonečne veľakrát sme stáli Bohu tvárou v tvár. Vraciam sa domov. Nestratil som jediného muža, všetci žijú.“
V roku 1921 sa neskrotný Shackleton vydal opäť do Antarktídy. 5. januára nasledujúceho roku zomiera v Južnej Georgii na srdcové zlyhanie po oslave, ktorú usporiadali na jeho počesť. Mal 47 rokov. Pomenovali po ňom kráter na Mesiaci, symbolicky ležiaci na južnom póle.
