Ehud Barak musel odísť z úradu izraelského premiéra, pretože si neporadil s palestínskym povstaním. Keď na jeho miesto nastúpil Ariel Šaron, pravicoví židovskí osadníci, ktorí vtedy protestovali proti Barakovi so sloganom „Nechajte vyhrať zbrane“, a množstvo ďalších podobne zmýšľajúcich si museli uvedomiť, že sa vlastne nič nezmenilo. Šaron sa pustil cestou osvedčených stratégií a zbrane používa asi tak často ako jeho predchodca.
Palestínske územia a mestá boli v izraelskom obkľúčení už za Baraka. Perfektne prepracovanú sieť vojenských stanovíšť na cestách a okolo palestínskych miest, na ktorú sedí výraz „vojenská okupácia“, vybudovala armáda, keď bol Barak ministrom obrany a Šaron k tomu mohol len ťažko niečo dodať. Rovnako ako Barak, aj on blokádu striedavo upevňuje a uvoľňuje podľa situácie.
Ďalšou osvedčenou stratégiou bola likvidácia šéfov palestínskych ozbrojencov a teroristov, ktorú Barak považoval za legitímnu úlohu armády. Keď Šaron naposledy v utorok nechal ostreľovať ciele v Gaze a Ramalláhu v odvete za atentáty, robil presne to isté, čo Barak urobil po prvý raz v októbri po lynči izraelských vojakov v Ramalláhu a potom ešte niekoľkokrát.
Barak chápal, že treba postupovať opatrne, nedať sa vyprovokovať, čo by sa v konečnom dôsledku obrátilo proti židovskému štátu. Tenkú červenú čiaru však zatiaľ neprekročil ani pravičiar Šaron. Ostatne, tá istá tenká červená čiara drží ľavicu v jeho vláde.
Jediný rozdiel je v tom, že Šaron sa vôbec neangažuje v rokovaniach - lenže ani jedna strana si v tejto chvíli rokovať neželá. Okrem toho sa vrátila štvavá výmena názorov s Jásirom Arafatom prostredníctvom médí, známa hlavne z čias pravicových vlád. Tá je však len verným zrkadlom nahromadenej nenávisti. Na vyváženie je tu ešte stále Šimon Peres, minister zahraničných vecí a pre Palestínčanov dôveryhodná osoba, ktorá sa snaží udržiavať aspoň v nejakej forme dialóg a vnášať do neho ľudský rozmer. Ten je v Peresovom prejave prítomný aj vtedy, keď je viazaný jasným vládnym stanoviskom.
Šaronova minulosť hovorí o tom, že súčasný izraelský premiér je osobou bezhlavých riešení, ktoré - či už v Libanone, alebo na západnom brehu Jordánu - v minulosti spôsobili Izraelu hlavybôľ a Palestínčanom a Arabom veľké utrpenie. Túto svoju tvár zatiaľ neukázal. Akoby v Izraeli ani nedošlo k striedaniu premiérov. Alebo akoby ten, kto vládne, ani nebol Šaron. Alebo svoje skutočné úmysly ešte skrýva?
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
