„Zostal som ohúrený z toho, ako veľmi situáciu prežíva. Problém som zrazu nevidel v tom, že si pohyb nevie zapamätať, ale v tom, že si neverí,“ hovorí o svojej herečke režisér a od tej chvíle ju intenzívne presviedča, čoho všetkého je ako divadelná postava schopná.
Ide o jednu zo zverenkýň v pracovno–socializačnom centre Lepší svet v Bratislave. Divadelnej práce s mentálne hendikepovanými ľuďmi a ľuďmi s Downovým syndrómom sa tu chopil herec a režisér pôsobiaci v Budapešti Róbert Csontos, pôvodom zo Slovenska. Prvýkrát sa s nimi stretol pred dvoma rokmi, počas prvého ročníka multimediálneho festivalu Meteorit, ktorý na Slovensku usporiadal. Práve tu sa riaditeľ Lepšieho sveta Dušan Mikulec inšpiroval budapeštianskym divadlom Baltazár, ktoré pracuje s hendikepovanými na profesionálnej úrovni. „Veľa som premýšľal, či sa do toho pustím, nemal som ani potuchy o tom, ako k takýmto ľuďom pristupovať, dovtedy som pracoval iba so školenými hercami,“ hovorí Csontos. Ponuku však nakoniec prijal a dvakrát do týždňa začal merať cestu z Budapešti do Bratislavy.
Po prvých dvoch stretnutiach zostal so štrnástimi zverencami na skúške sám. „Hneď od začiatku som s nimi komunikoval ako s profíkmi, čiže nikoho som z ničoho nevynechával,“ spomína. „Nebolo to z mojej strany vedomé, ale cítil som, že treba, aby vedeli, čo robia. Ich reakcie a výsledky boli, samozrejme, nečakané, no rýchlo sme sa stali partnermi, pretože milujú divadlo.“
Spoľahlivým komunikačným kanálom sa paradoxne stala Róbertova nedokonalá slovenčina. Svojich zverencov vyzval, aby ho opravovali, keď v reči urobí chybu. Tým si ich okamžite získal, a oni ho na oplátku rešpektujú na slovo.
„Ako herec môžem od nich odkukať kopu dôležitých vecí. Vnímam ich ako ľudí, ktorí len jednoducho existujú inak, ako ja, myslia srdcom. Mimochodom, majú obrovský cit pre pravdu a vzbudzujú pocit čistoty. Sú to najúprimnejší ľudia, akých som kedy stretol.“
Prvú inscenáciu si herci vybrali sami. Stala sa ňou, samozrejme, rozprávka. Veľkú hádku medzi princeznami napokon vyhrala Popoluška. Potom prišli boje o úlohy: vysvetliť, prečo nemôže byť každé dievča princeznou a každý chlapec princom, a že aj vedľajšie úlohy sú krásne a dôležité, chcelo stopercentný individuálny prístup. Ale stálo to za to.
Dnes má súbor už dvadsaťšesť členov, režisér s nimi pracuje stále sám a pripravuje ich na februárovú premiéru Čechovovej inscenácie Tri sestry. „Musel som si uvedomiť, že v tomto príbehu naozaj nie som dôležitý ja a moje predstavy, ale ich zážitok z úspechu,“ hovorí.
Jeho herci sa najlepšie dokážu pohybovať v systéme obrazov a symbolov. „Pracujeme aj s textom. Mám pred sebou scenár v maďarčine aj v slovenčine, nahodím situáciu a prečítam im, aká replika by k nej mohla patriť. Potom sa ich opýtam, čo by povedali v takej chvíli oni. Tak splodia pre svoju postavu vlastný text, ktorý im je bližší a lepšie si ho zapamätajú.“
Práca s ľuďmi s vážnym mentálnym postihnutím si vyžaduje obrovskú trpezlivosť. Csontos ju získava práve pri svojich hercoch. Venuje sa im zadarmo, má ich rád a oni ho za to pri každom stretnutí rad-radom vyobjímajú. Dokážu mu odpustiť dokonca aj zlú náladu. „Minule som prišiel na skúšku, nič sa mi nechcelo, bol som unavený a prosil som ich, aby ma neobjímali,“ spomína režisér. „Katka sa však nedala, chytila ma okolo pliec a hovorí mi: Ani nevieš, ako dobre vyzeráš. A tvoje oči sú jedinečné. Hneď ma všetko prešlo. Niekedy mám pocit, že na hendikepovaných sa iba hrajú, že si robia zo mňa srandu. V ich tele vlastne žije úplne zdravá duša. Ozýva sa vždy v správnu chvíľu a s osobitým humorom.“
