s sa spojil s Albánskom a Rumunskom. A kde zostalo Slovensko? Ani nezbadalo, kedy sa dostalo mimo ihriska. Otázka, či tam niekedy bolo, je tiež namieste.
Svet patrí pripraveným
Jediný, kto naozaj vedel, ako hrať, bolo Sorosovo centrum súčasného umenia (SCCA). Overené know–how, koordinovaná spolupráca so sesterskými centrami zriadenými v strednej a východnej Európe a štedrý rozpočet urobili zo „Sorosovcov“ silných, ak nie na určitý čas aj najsilnejších hráčov v tomto regióne. Vybratí správne pochopili, že sa im ponúkla možnosť, ktorá sa nemusí zopakovať. A tak sa objavil Boris Ondreička pre západoeurópana na priekopníckej výstave Junge Szene v Secesii vo Viedni (1992) a na kurátorsky ambicióznej Manifeste II. (Luxembourgh 1998), Roman Ondák dokonca na Manifeste I. (Rotterdam 1996) a Denisa Lehocká na Manifeste III. (Ljubljana 2000). Skoordinovanému podniku nedokázala konkurovať zdecimovaná SNG, ani dezorientovaná Slovenská únia výtvarných umelcov, ani regionálne galérie vyčerpané bojmi s okresnými činovníkmi.
Táto podoba SCCA v roku 1999 zanikla a úlohu silného hráča prebrala nadácia Tranzit, s podobným personálnym obsadením, podporovaná skupinou Erste bank. Má svoj výstavný priestor, iniciuje prednášky k aktuálnym témam a poskytuje ateliéry mladým umelcom, ktorí by dnes nemali šancu prenajať si ich. „Tranzit rodina“ má už svoje pobočky v Čechách, Maďarsku a v Chorvátsku a snaží sa zasieťovať dôležité výstavné termíny a ľudí európskej scény.
Čo nám chýba?
Úspešné presadzovanie slovenských umelcov vo svete asi najviac naráža na manko domácich súkromných galérií. Váha veľtrhov s umením je dnes porovnateľná s dôležitosťou Benátskeho Bienále, Documenty v Kasseli či výstav hoci v Grand Palais v Paríži. Niektoré z nich (Frieze Art Fair, Art Cologne, Art Bazel, FIAC Paris, Art Franfurkt ...) sa stávajú prehliadkou overených trendov i krátkodobých mód a mnohé z vystavujúcich súkromných galérií sú neraz tichými spoločníkmi a iniciátormi akvizícií do zbierok dôležitých inštitúcií.
Tak ako potrebuje filmár producenta, potrebuje výtvarný umelec svojho galeristu. Jeho ziskom okrem percenta z predaja, je aj „bodovanie“, ktoré jeho umelec získava každou výstavou na dobrej adrese, uverejnením v dôležitom časopise a umiestnením v kvalitnej zbierke. To je ten skutočný svet súčasného umenia. Tvrdý, rýchly, nesentimentálny. Príbehy o neobjavených génioch síce patria k povinným historkám o umení, ale väčšina tých, ktorí majú „výsledky“ sa na náhodu nespoliehala.
Aj výstava Romana Ondáka je dôkazom cielenej sústredenej práce. Určite by nebol tam, kde je, keby jeho dielo neobstálo v konkurencii toho západoeurópskeho. Ale, nikdy nepodcenil dôležitosť „networku“ a komunikácie s ľuďmi v ňom, ktorých musel presvedčiť, aby uverili jeho dielu a dali mu možnosť ukázať sa v medzinárodnej konfrontácii.
Žiaľ, z jedného Ondáka dážď nebude. Aby slovenské výtvarné umenie bolo dôležitou alebo aspoň spozorovateľnou liahňou nových adeptov svetovej scény, bude musieť preto niečo urobiť najprv doma.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je výtvarná teoretička)
