"Dobre si pamätám, ako som bol prvýkrát strémovaný veľkou atmosférou v roku 1995. Vyhlasovanie bolo vtedy v Pezinku. Mal som šestnásť rokov, skončil som druhý hneď za Moravcovou. Na pódiu mi gratuloval vtedajší tréner hokejovej reprezentácie Július Šupler, v prvej desiatke jednotlivcov boli Peter Bondra a Peter Šťastný až za mnou. Zimomriavky. Vtedy som si povedal, že by bolo nádherné stretnúť sa v spoločnosti najlepších aj nejaký ten ďalší december", zaspomínal si Michal Martikán.
Šestnásťročného gymnazistu Martikána vtedy medzi elitu slovenských športovcov nominoval nečakaný bronz zo seniorského svetového šampionátu 1995 v Nottinghame. Jeho otec Jozef , ktorý dovtedy pracoval ako majster odborného výcviku na Štátnom majetku v Liptovskom Mikuláši, sa po synovom úspechu nechal viac menej sám sebou zlanáriť na trénerskú dráhu. Povedal si, že by bol mechom udretý pustiť svoj talentovaný drahokam do rúk niekomu inému. Na olympiáde v Atlante 1996 mu syn v dravej rieke Ocoee vypádloval rovný milión, čo bola oficiálna odmena za olympijské zlato.
Na nasledujúcich olympiádach v Sydney 2000 a Aténach 2004 bol Michal už v role favoria "iba" strieborný."Stále ostávam víťazným typom. Aj na ďalších hrách v Pekingu 2008 túžim po zlate, tréning ma stále baví", hovorí 27-ročný dvojnásobný víťaz ankety Športovec roka (1996,1997). Na druhej strane tvrdí, že sa jeho životné hodnoty posunuli. "Najdôležitejšou sa stala moja mladá rodina. V dcére Tamarke mám doma zlato celý rok, vychutnávam, ako sa teší na Vianoce", hovorí Michal, ktorého športovo stále škrie, že aj na augustovom svetovom šampionáte v pražskej Tróji ostal druhý za svojím veľkým rivalom z Francúzska Tonym Estanguetom.
"Cením si, že som sa opäť dostal do najlepšej desiatky. Poradie v anketách som nikdy nekomentoval, porovnávanie je veľmi ťažké, nechávam to na odborníkov. Ale teší ma, že konkurencia úspešných športovcov je stále širšia." (ju)
