Chvíľa pozorovania stačila na to, aby si vypočítal, že lokomotíva, ktorá ťahá vlak do stanice, zastaví až kdesi tridsať metrov za nástupišťom. Ak sa teda postaví tam, kde čakajú všetci ľudia, pokojne sa ešte môže hodiť na koľajnice, a vyjde mu to. Neurobil to. Je veriaci. Stal sa však bezdomovcom. „Bol som žobrák, špinavý, smrdel som ako tchor, jednoducho som bol celkom na dne,“ hovorí. Z dna sa postupne odrazil. Dnes má prácu, strechu nad hlavou a o živote na ulici vydal knihu. Svoju identitu úzkostlivo tají. Kamery a redakčné fotoaparáty tvrdohlavo odmieta. Má sedemdesiatdva rokov a volá sa jednoducho Július.

Špina, smrad a prázdna hlava

Keď sa Július pred vyše piatimi rokmi ocitol na ulici, patril medzi najstarších bezdomovcov. Do Bratislavy prišiel z východu. Tam, na stanici, mu povedali, že v hlavnom meste sa dá lepšie prežiť. Navyše, Július tu kedysi študoval na vysokej škole, prostredie mu teda nebolo cudzie. Nasadol na vlak a aj keď s problémami, nakoniec sa do Bratislavy dostal.

"Čo si budeme hovoriť, byť bezdomovcom je nekonečná hanba," hovorí. Spočiatku klopil zrak, nevedel, kam sa má na ulici dívať, len si stiahol šiltovku do tváre a bez slova žobral. Boli dni, keď sa mal ako kráľ, a potom dni, keď nezarobil nič. "Bol som žobrák, doslova žobrák, špinavý, smrdel som ako tchor, jednoducho som bol celkom na dne," hovorí. "A nepredstaviteľne mi to nemyslelo. Ani ma nezaujímalo, čo bude zajtra, len som sa snažil nájsť si nejaké krovie, kde si môžem ľahnúť. Bol som úplne mimo formy."

Ja a predávať?

A potom prišlo Nota bene. Július je presvedčený, že práve časopisecký projekt, ktorý u nás začal fungovať pred pár rokmi, ho postavil na nohy. "Keď vyšlo prvé číslo, vôbec ma nezaujímalo, o čo ide. Videl som bezdomovcov, že pobehúvajú s akýmisi časopismi, no myslel som, že nosia nejaké papiere do zberu, že majú kšeft. Potom mi jeden povedal, že ich predávajú, a vraj môžem aj ja. Hovorím mu, daj pokoj, ja a predávať? Takmer mi žobranie vyhovovalo."

Nakoniec to predsa skúsil. Zakrátko sa z neho stal fajnovejší bezdomovec - predajca časopisu. Našiel si svoj rajón, kde stával od šiestej ráno do jedenástej. Popoludní sa už predávať neoplatilo, cestu okolo neho merali väčšinou tí istí ľudia, ktorí išli tadiaľ ráno do práce. Registrovali ho, radi s ním prehodili slovo. Komunikácia mu problém nerobila, pre nejedného sa stal dokonca bútľavou vŕbou, vypočul si všelijaké rodinné tajomstvá.

Na slamníku, ale v centre

"Zistil som, že sa to dá robiť, je to obchod, ktorý funguje," hovorí Július. "To nehovorím preto, aby som vám vnútil myšlienku, že bezdomovci dobre zarábajú. Život bezdomovca je vlastne drahý. Ak nekradne, všetko si musí kupovať len vtedy, keď to práve potrebuje. Nerobí si žiadne zásoby, lebo ich nemá kde odložiť. Má igelitku, a to je asi všetko."

Július nepije, nefajčí ani nedroguje, čo je v pouličnej komunite dosť neobvyklé. No o to skôr mohol zarobené peniaze investovať do bývania. Poslúžili mu pouličné kontakty, za prijateľnú sumu dostal možnosť bývať pod strechou, dokonca v centre mesta. "Bol to síce len pôjd, ale už som si mohol zohriať vodu a každé ráno sa umyť," hovorí. Neskôr sa mohol dokonca oddeliť od ostatných, ktorí na pôjde spávali v jednej miestnosti na slamníkoch. Mal vlastný kút, zohnal si televízor, gauč, kreslo, stôl aj písací stroj. "Zatiaľ čo oni platili tridsať korún za noc, ja som platil dvetisíc na mesiac. Ale to už bolo čosi."

Inžinier

Po vysokoškolských štúdiách v Bratislave nemal problém zamestnať sa - fungovali takzvané umiestenky. Tak sa dostal späť na východ. Zamestnali ho v podniku, kde si musel prvý rok odrobiť v dielni, lebo začať sa muselo od piky, až neskôr mohol žiadať o povýšenie. Vyženil si dieťa a ešte za bývalého režimu získal postavenie hodné svojho inžinierskeho titulu. A to aj napriek kádrovému posudku, v ktorom stálo, že nie je vyrovnaný s náboženskou otázkou. V istej chvíli však svoju životnú situáciu nezvládol a prišiel o celý majetok. Nastali problémy v rodine, začal uvažovať o samovražde. Nakoniec sa rozhodol odísť. Dodnes sa neprestal súdiť a verí, že jeho prípad sa vyrieši.

Nestojí o ľútosť

Dnes býva Július v novom podnájme a je maximálne spokojný. Byt je síce malý a o čosi drahší, ale má v ňom všetko, čo potrebuje. Tento luxus si môže dovoliť, pretože pred polrokom sa mu podarilo zamestnať sa. Časopis pre bezdomovcov predáva už iba v nedeľu - stále je to možnosť privyrobiť si. "Pracovné miesto mi ponúkla jedna pani, ktorú som na ulici pravidelne stretával. Raz prišla a povedala: nemáte už toho státia dosť?"

A tak sa stal z Júliusa vrátnik. Odvtedy tvrdí, že bezdomovectvo je choroba, nie sociálny stav. Väčšina bezdomovcov sa totiž podľa neho na ulici cíti dobre.

"Je to nešťastný spolok, mnohí už aj zabudli rozprávať, bez ohľadu na to, či ide o bývalého rušňovodiča alebo inžiniera. Aj keď dostanú ponuku na bývanie, vrátia sa radšej na ulicu."

Za najnešťastnejší považuje záujem okolia o to, prečo sa niekto dostal na ulicu. Bezdomovec podľa neho aj tak nepovie pravdu, iba nejakú jej verziu.

"Ak chcete tento problém riešiť, tak bez toho, aby ste boli zvedaví na príčinu," hovorí. "Iste, človeku môže pomôcť, keď sa vyrozpráva, ale prečo by som mal hocikomu vešať na nos, čo sa mi deje? Nestojím o ľútosť, dajte mi svätý pokoj, kúpte si Nota bene a prajem vám príjemný deň."

Písanie ako zisk aj zábava

Júliusa ešte od školských čias drží vzťah k umeniu. Kedysi hral basketbal, tancoval v súbore a celkom si vychutnával výchovné koncerty. Keď sa mu pošťastí, aj dnes si rád zájde do filharmónie, do opery či do divadla. A čo je podstatné - ako bezdomovec sa pred pár rokmi pustil do písania.

"Nikdy v živote som nepísal, iba v škole slohy, aj to blbé. Ale veľa som čítal. Povedal som si, kurníkšopa, keď to dokážu iní, skúsim to aj ja. A baví ma to."

K písaniu ho motivoval časopis, ktorý predával. Začal tam ponúkať svoje príspevky, za ktoré dostal ako predajca zopár časopisov zadarmo - a keď ich predal, mal lepší zisk. Písanie sa mu zapáčilo a z príspevkov, inšpirovaných jeho autentickými zážitkami, vyšla dokonca už aj prvá kniha.

Dnes má Július rozpracovanú už novú knihu. Tiež v nej vychádza z príbehov bezdomovcov, ktoré si počas života na ulici vypočul. Odkedy je zamestnaný, bezprostredných kontaktov s nimi má síce menej, ale stále je z čoho čerpať. Mohol by si vraj aj vymýšľať, ale netreba, život je dostatočne bizarný.

U župana

Dnes sa podľa možnosti snaží pomôcť nielen sebe, ale aj iným bezdomovcom. Keď sa naňho obrátia, požičia im peniaze, hoci nie

vždy má istotu, že sa mu vrátia. "Bezdomovectvo ma úžasne pokorilo, moje ego bolo zrejme neprimerane silné."

Využil aj možnosť zistiť, ako funguje, lepšie povedané, nefunguje oficiálna pomoc. "Jedného dňa mi v Nota bene povedali, že Ľubo Roman, vtedy ešte župan, usporadúva konferenciu na tému bezdomovectva a že tam chcú mať aj živého bezdomovca, aby som išiel. V miestnosti bolo asi osemdesiat ľudí. Žasol som, koľko organizácií, ktoré tvrdia, že pomáhajú bezdomovcom, existuje. Keď padla otázka, ako problém bezdomovectva riešiť, padlo veľa návrhov. Ja som povedal, že problém nemožno vyriešiť, iba postupne riešiť."

Ako riešiť bezdomovectvo

Július navrhol: nájsť veľký starý prázdny dom a poskytnúť ho bezdomovcom, nech si ho dajú do poriadku. Na prízemí zriadiť čistiareň - lebo tá je v prípade bezdomovcov rozhodujúca, ktorá by pre nich robila zadarmo, pre cudzích za peniaze. Otvoriť ordináciu, do ktorej bude raz do týždňa dochádzať doktor a každý deň bude k dispozícii študent piateho ročníka medicíny. Otvoriť advokátsku kanceláriu, kde bude chodiť raz do mesiaca právnik a každý deň bude k dispozícii študent z posledného ročníka práva. Poskytnúť ekonomického poradcu, psychológa, farára. Zriadiť na prvom poschodí hromadné bývanie, na druhom lepšie bývanie pre tých, ktorí sa ukážu byť perspektívni, a na treťom poschodí zriadiť samostatné izby, odkiaľ sa bezdomovec môže dostať späť do normálneho života. "Župan povedal: konečne, toto som chcel počuť, zrealizujeme to," spomína Július. Dodnes sa nič neudialo.

Gusto

"Ja som kúúúl," kričal a dodal: "Imidž je nanič! Pi, keď máš smäd!"

A aby to neboli len prázdne slová, zalieval svoj smäd akýmsi čučom z umelohmotnej fľaše. Po každom glgu utrel hrdlo a so širokým úsmevom ponúkal čučo okoloidúcim. Aj mne.

"Nechcem, Gusto. Ja nepijem," odmietol som ho. Vynadal mi do sprostých a ešte inakších abstinentov, ale potom sa s mojím nezáujmom zmieril.

"Aspoň mi zostane viac," zahundral si popod nos.

Gusto je bezdomovec, žobrák a zlodej v jednej osobe. Na každý svoj čin má ale jasné a nevyvrátiteľné vysvetlenia. Raz, keď bežal s ukradnutým bicyklom, ktorého zadné koleso bolo zafixované reťazou, a tak ho musel tlačiť iba na prednom, obzeral sa síce, či ho niekto nenaháňa, ale pritom vykrikoval: Milujem adrenalín. Robím to len pre adrenalín."

Ulica je plná všelijakých ľudí. Gusto je jedným z nich, asociál bez zábran, bez hanby.

Ale minule mi zarecitoval spamäti celú Hviezdoslavovu báseň K vám urodzeným veľkomožným. A ja som žasol. Fakt je kúúúl.

Z knihy Július: Ulica - môj domov