strojom.
Život, ktorý Welby označil za neznesiteľné mučenie, mu pomohol ukončiť lekár Mario Riccio.
O práve zomrieť bol Welby hlboko presvedčený. Dlho trpel svalovou dystrofiou, od roku 1997 bol upútaný na lôžko. Vyživovala ho sonda a v posledných mesiacoch dýchal už len pomocou prístrojov. Do kníhkupectiev pred Vianocami dorazila jeho kniha Nechajte ma zomrieť.
„Milujem život, pán prezident,“ napísal v septembri prezidentovi Giorgiovi Napolitanovi. „Život je žena, ktorá ťa miluje, vietor vo vlasoch, slnko na mojej tvári, večerné prechádzky s priateľom. K životu patrí aj žena, čo ťa opustí, dni, keď len prší, kamaráti, čo ťa sklamú. Nie som melancholik a nie som ani maniodepresívny. To, čo mi zostáva však už nie je život.“ Nepomohol ani tento apel, pre katolícke Taliansko je zatiaľ dobrovoľné ukončenie života tabu. Welbyho prípad však rozpútal v Taliansku širokú diskusiu, ministerka Emma Boninová za jeho právo držala dva dni hladovku. Počas uplynulého víkendu súd v Ríme odmietol jeho žiadosť, aby ho odpojili od prístrojov, bez ktorých nemal šancu prežiť.
Priaznivci Talianskej radikálnej strany už vtedy vyjadrili odhodlanie odpojiť ťažko chorého muža od prístrojov. V jeho boji ho dlhodobo podporovali. Predstaviteľ strany najprv včera tvrdil, že Welby zomrel prirodzenou smrťou, potom však vystúpil lekár Riccio. Povedal, že ku kroku pristúpil potom, čo ho jeden z vodcov Radikálnej strany, Marco Capatto, požiadal, či by mohol uskutočniť to, čo si Welby tak veľmi želal.
„Nevidel som pre to žiadnu prekážku, pretože právo, ktorého sa Welby dožadoval, je v Taliansku široko uznávané a praktizované,“ povedal lekár.
