Majda vzal zo Zoologickej záhrady Bojnice jedno z dvoch malinkých mláďat rysa. Malo mesiac, vážilo kilogram. "Tri mesiace som ho piplal v byte, kým sa riadne naučil behať. Bývam na okraji lesa, tak sme s ním chodili von. Viedli sme ho na vodidle a v lese sme ho púšťali. Okolo domu sme ho museli mať na vodidle, lebo odmalička išiel tvrdo po psoch. Trojmesačný mal asi dva a pol kilogramu a bez problémov sa ubránil útoku dospelého vlčiaka. Keď vlčiak zaútočil, rys sa mu zahryzol do nosa, vyradil ho," hovorí Majda.
Po troch mesiacoch mladého rysa vyniesol k horskej chate v doline Bystrička v Malej Fatre a pustil. Na chate sa dva roky stále striedali štyria ľudia, aby na rysa dozerali. Kontrolovali, čo a koľko zožral, či a kedy prišiel, kedy odišiel. Niekedy sa aj dlhšie neukázal. "Keď prišiel, niekedy nás ťahal so sebou, ukazoval nám, čo v prírode našiel. Akoby sa chválil, keď našiel strhnutú srnu a nažral sa z nej," hovorí Majda.
Prilepil sa na samicu, čo mala mladé. Samica ho nechcela, dvakrát ho potrhala. Keď sa vyliečil, zasa išiel za ňou. Nakoniec ho naučila loviť. O dva roky už rys narodený v zoo behal so samicou, ktorá ho vychovala, ako dospelý samec. Vyhnal z teritória pôvodného samca, ktorý sa okolo nej krútil.
"Aby sme vychovali jedného rysa pre voľnú prírodu, tak sa trápime dva roky a nejaký poľovník zastrelí rysa, ktorého možno stačilo odohnať do lesa," hnevá sa Majda.
(rf)
