Taliansky herec Marcello Mastroianni zomrel pred desiatimi rokmi, 19. decembra 1996.
Už ako malý túžil po divadle a filme. Syna stolára v mestečku Fontana Liri a neskôr v Turíne viac ako rodinný obchod lákali pohyblivé obrázky. Keď sa presťahovali do Ríma, dostal sa malý Marcello na dosah svojim snom. Do mladosti mu výrazne zasiahla druhá svetová vojna. Utiekol z nemeckého zajatia a skrýval sa v Benátkach. Aj vojnová skúsenosť neskôr z domnelého prázdneho donjuana vytvorila herca bažiaceho po zážitku, muža mnohých silných úloh.
Cez prvotné skúsenosti s divadlom sa dostal do súboru Luchina Viscontiho. Osudovým okamihom bolo stretnutie s múzou Federica Felliniho. Gulietta Masina si mladíka obľúbila natoľko, že ho presadila do hlavnej úlohy filmu Sladký život namiesto Paula Newmana. Fellini neskôr výber odôvodnil tým, že Mastroianni má „odporne obyčajnú tvár“. Ani nie tak opitá Anita Ekberg vo fontáne di Trevi, ale kultová úloha Marcella Mastroianniho dala snímke silu výpovede o skazenosti doby. Po premiére, ktorá vzbudila pobúrené reakcie rímskych malomeštiakov, bola jedinečná spolupráca Mastroianniho s Fellinim neodvratná. Nenakrútili spolu veľa filmov. No ich priateľstvo dopované vzájomnou rivalitou oživilo filmové obrazy.
Úspech prelomového filmu vyniesol Marcella medzi žiadaných hercov. Napriek stále vážnejším úlohám sa nezbavil nenávidenej nálepky milovníka. Na plátne pri ňom s obdivom stála napríklad Claudia Cardinale, Nastassja Kinski či Jeanne Moreau. Niektoré z filmových partneriek však neodolali ani po poslednej klapke. S Catherine Deneuve mal nemanželskú Chiaru, ako odložené dieťa sa ozvala aj dcéra Sofie Loren. Traduje sa, že po rozchode s Faye Dunawayovou ohrdnutú milenku utešovala sama Mastroianniho manželka Flora. Marcello nerád svojim láskam ubližoval a neznášal konfrontácie. Bránil seba aj ich jednoducho: klamal.
Mastroianni časom uprednostňoval vážnejšie role. V úlohe režiséra v jednom z najpôsobivejších filmov 8 a 1/2 ešte stavil na nevšímavú ľahostajnosť, ktorou pláva svetom a zbavuje sa trápenia. V kúpeľoch sa Mastroianniho postava zbavuje neschopnosti nakrútiť zmysluplný film únikom k ženám a do svojho vnútra. Presvedčivo Marcello obstál aj v nepríjemných úlohách. Odvrátenú až temnú stránku osobnosti ukázal napríklad v Antonioniho filme Noc, Ferreriho snímke Dnes, zajtra a pozajtra alebo v adaptácii Camusovho Cudzinca. Aj vo vyššom veku ho však dobehli úlohy milovníkov. Vyrovnal sa s nimi ironizujúcim, flegmatickým hraním. V rozhovoroch potvrdzoval ľahkosť, s ktorou žije svoj život. „Ráno pre vás prídu s limuzínou a vezmú vás do štúdia, tam vám do náruče dajú krásnu ženu… Tomu hovoríte povolanie?“
Jednu z troch nominácií na Oscara získal za úlohu homosexuálneho rozhlasového hlásateľa Gabriela, ktorý nadviaže nezvyčajný milostný vzťah s manželkou fašistického funkcionára. Na cenu akadémie ho nominovali aj za tragikomédiu Zvláštny deň a za Oči čierne, adaptáciu Čechova v réžii Nikitu Michalkova. Ani jednu z nominácií nepremenil na úspech.
Záujem o jeho prácu spoza oceánu a dôkaz, že aj v Amerike môže preraziť aj netradičnými úlohami, ho nepresvedčili o kariére v Hollywoode. Väčší úspech Mastroianni zažil na starom kontinente a získal viacero filmových cien. Napríklad za úlohu starnúceho architekta Romana z Očí čiernych získal na filmovom festivale v Cannes cenu pre najlepšieho herca.
Mastroianni pracoval aj na nezávislých filmových projektoch, často v nich hral iba malú úlohu. Naposledy pred kamerou stál v čase, keď už trpel neznesiteľnými bolesťami spôsobenými smrteľnou chorobou. Aj filmu Roberta Altmana Pret-a-porter so Sofiou Lorenovou diváci nadšene tlieskali.
V roku 1996 Marcello Mastroianni zomrel na rakovinu pankreasu. Fontánu di Trevi v ten deň zahalilo čierne súkno.
Autor: JURAJ KONÍK
