a sviatočne vyobliekaní - posadíme k slávnostne prestretému stolu. Ale čo ďalej, keď nebude poruke babka?!
U nás doma to vyzeralo tak, že sme si všetci posadali, babka sa postavila za zatvorené obývačkové dvere s misou ovocia, orechov, oblátok a medu v rukách a kričala: „Otvorte!“
A dedo s ironickým úškrnom: „Čo nesete?“
A ona znovu? „Otvorte!!“
Dedo: „Čo nesete?“
A do tretice: “OTVORTE!“
V tejto chvíli sa dedo smial neskrývane a požmurkával po nás, lebo vedel, že sa očakáva jeho záverečný vstup, na ktorom to celé stojí a padá a babka až po ňom môže vojsť. A tak si dával načas .....
Babka, mierne vytočená, že musela tak dlho čakať, vchádza na scénu a rapká: „...božé požehnání.....osvícení....“ (ostatné si nepamätám, ale je to dosť dlhé).
Tento scenár sa opakuje rok čo rok. Niekedy to dedo ozvláštni buričským gestom – napríklad nesedí pri stole, ale počas hovorenia svojich replík prikladá do kozuba, lebo vie, že aj to babku vytáča. Zvyk je totiž taký, že nikto nesmie vstať od stola, kým sa neskončí celá večera - inak sa stane nešťastie. Raz dokonca musela „Čo nesete?“ vykrikovať sestra, lebo dedo sa v nestráženej chvíli tak stihol hodiť do sviatočnej nálady, že stratil pojem o čase a odmietal si sadnúť k štedrovečernému stolu, lebo že „šak som jedou pred chvílov... a prečo ma nútite... a já nestem... a do materi just nebudem........a koňóv zub !“ Týmito slovami uvoľnil morálku a vzápätí odmietli jesť vianočnú šošovicu a kapra aj obe pangharčatá - moje aj sestrine.
Toto úvodné antré sme s mužíkom preberali a zhodli sme sa, že do našej rodiny ho pretransformúvať nebudeme (aj keď musím uznať, že v kútiku duše mi za ním bude ľúto). Presné dôvody nie sú, ale padali slová ako - uletené, blbé, aký zmysel, a tak ďalej.
Ďalej vždy babka pokračovala slávnostným tónom a slovami: „Moje milé štyri kúty, nemám vás čím obdariť, len týmito orechami...“ (zase sa ďalej nepamätám - divné - počula som to 29-krát!) a v zlomku sekundy nevídane obrovskou silou, mrštne sa otáčajúc, šmarila do každého kúta jeden orech. Jeden rok rozbila dvierka na pondusákoch, raz aktivovala pascu na myši, niekoľkokrát obila omietku zo steny a bežne orechy rôzne deti s nadšením a okamžite aportovali. Tento zvyk mi pripadá celkom milý, akože: vážime si svoj príbytok, tak ho za to, že nás celý rok prichyľuje, odmeníme. Prečo práve orechami (asi, že tak skoro nepodliehajú skaze?) a prečo tak drsne, to sa ma nepýtajte.
Nasleduje opatlávanie medom. Babka si omáča prsty v sedemdecovom pohári medu a makeup-nemakeup, vlasy-nevlasy (dedo s holým čelom má výhodu), nakreslí každému, aj zúrivo sa brániacim deťom, na čelo krížik... V súvislosti s nasledovným „aby ťa chlapci ľúbili“ to vyznie možno trošku nelogicky, ale - nech je tak. Mierne vyjavene tento vinšík prijímali zo začiatku len jej zaťkovia (dedo si zvykol, už aj oni). Stále totiž pozabúda na fakt, že už nemá pri stole len nás - tri baby.
Teraz je na rade modlitba. Babka pekne nahlas, ostatní hundrúc si popod nos, v závislosti od fyzickej a mentálnej vyspelosti, robiac pritom rôzne grimasy a úškľabky.
No a potom sa už len obligátne rozkrajujú jablká (že kto bude aký zdravý), rozbíjajú sa zostávajúce orechy (ak je poruke sekera) a morbídne sa sleduje knôt sviečky (kto tohto roku zomrie - obyčajne to odnesie fikus, stromček alebo kozub).
Po večeri sme vždy deti zatlačili do kuchyne a fyzicky zdatnejší členovia rodiny (so slabším mechúrom) zvláčali z rôznych úkrytov veľkou rýchlosťou darčeky. A potom sa už len trhalo, šklbalo, híkalo, ďakovalo, niektorí členovia rodiny sa sklamane hádzali o zem, iní od jedu sácali do stromčeka a pokúšali sa ho stiahnuť na seba a nám ostatným to bolo jedno, lebo sme popíjali brutálne silný vaječný likér a spokojne sa uškŕňali.
Tak ja neviem, čo si vyberiem? Tento rok to bude prvýkrát len na nás dvoch - vytvoriť pangharčaťu takút úžasnú atmosféru. Veľmi sa na to teším, ale rovnako sa aj bojím, lebo fakt netuším ako a či sa nám to podarí a ako to dopadne. Len dúfam, že sa možno časom zocvičíme aspoň natoľko, aby to nebolo len suché „Dobrú chuť“.
karasova.blog.sme.sk
Diskusie.sme.sk Dajte si pred večerou sedmičku vína a pôjde to samo
(M. Boor)
A ja dávam peniaze pod obrus a ku každému tanieru dávam jednu šupink z kapra (tá sa má dať do peňaženky, aby v nej vždy boli peniažky) – o šupinku je veľký záujem (zabijem sa, že sme tak materialisticky založení?). No a ešte nesvietime elektrinou, ale sviečkami, a to po celom dome – máme ich asi 30, takých maličkých kahančekov v skle. A stromček zapíname až keď sú pod ním darčeky a svieti celý večer. Večeru začíname prípitkom a každý niečo povie... a potom hor sa do toho!
(danam)
Tieto zvyky prídu v danom momente aj trošku divné, trápne... Ale keď som zažil prvé Vianoce bez nich a dokonca bez rodiny mimo Slovenska, dal by som za tú atmosféru všetko! Prikláňam sa k názoru, že si pred večerou treba vypiť, ale treba si zapamätať, čo potom budete trepať, lebo to isté sa od vás bude očakávať potom už každý rok :-)
(Branko Štefanatný)
Tiež mám podobný ‘problém’. Pri prvej spoločnej štedrej večeri s mojim chlapom som sa odhodlala hádzať orechy po kútoch až keď sme boli doma sami (večerali sme aj s rodičmi). Tento rok budeme iba s rodičmi u nás, tak už som rozmýšľala o tom, či im mám predviesť úvod k štedrej večeri ‘v plnom nasadení’.
(a_d)
Autor: ZUZANA KARASOVÁ
