Mladý prorefromný prezident Michail Saakašvili by krajinu na hraniciach Európy a Ázie najradšej čo najskôr doviedol do Európskej únie a NATO a zbavil ju vplyvu Ruska, ktoré robí všetko preto, aby sa mu to nepodarilo. Moskva sa však ani nemusí namáhať. Stačí, že päťmiliónovej krajine s malebnou prírodou a stáročnými tradíciami cestu do Európy komplikujú dve odštiepenecké republiky.
Svet z maršrutky
"Chačapuri, čerstvé chačapuri," ponúka syrové placky na autobusovej stanici v Zugdidi staršia Gruzínka. Lacné a typické gruzínske jedlo pripravujú s obľubou aj separatisti v Abcházsku či Južnom Osetsku, ktorí začiatkom 90. rokoch po vojnových konfliktoch vyhlásili nezávislosť od Gruzínska a Moskva ich v tom dodnes podporuje.
Chrumkavé placky si kupujú najmä hladní šoféri maršrutiek, miniautobusov, ktoré vyštartujú do cieľa až vtedy, keď sú všetky sedadlá obsadené. Patrí medzi nich aj 28-ročný Koba Partia, ktorý jazdí medzi Batumi, čo je najdôležitejší gruzínsky prístav, a Zugdidi, posledným gruzínskym mestom pred hranicami s Abcházskom.
Abcházsko - región na severozápade Gruzínska pri Čiernom mori - je podľa mnohých Gruzíncov najkrajším v krajine. Odkedy však separatistická vláda v Suchumi vyhlásila nezávislosť, Gruzínci vedia o Abcházsku len z počutia a malé deti poznajú pôvabné vysokohorské jazero Rica len z obrázkov.
"Ako to tam vyzerá? Páčilo sa ti v Suchumi? Čo o nás hovoria?" pýta sa Koba. Je jedným z veľkého počtu gruzínskych utečencov, ktorí prežili detstvo v Abcházsku. Po vypuknutí vojnového konfliktu však museli s rodičmi odísť a vrátiť sa už nemôžu. Z Abcházska muselo utiecť vyše dvestotisíc Gruzíncov. Kedysi tam tvorili väčšinu. Dnes sú ich domy, ktoré v rýchlosti opustili, zničené, alebo v nich bývajú noví nájomníci.
"Narodil som sa v Suchumi, pre mňa je to stále najkrajšie miesto na svete," hovorí Koba, aj keď sa pozerá na fotografie z rozbitého prístavu a spálených budov, ktoré chátrajú aj po pätnástich rokoch.
Úplne inak to vyzerá v Batumi, prístave s čulým životom, ktorý leží v južnej časti Gruzínska - Adžarsku a má ho pod kontrolou Tbilisi.
Právne sú síce obidve separatistické republiky stále súčasťou Gruzínska, v skutočnosti tam však vládnu separatistické vlády, ktoré sa s vládou v Tbilisi nebavia. Medzi obyvateľmi odtrhnutých regiónov a domovského Gruzínska panuje izolácia.
Koba ju napriek uzavretým hraniciam prekročil. "Pozri toto je Lika zo Suchumi. Zoznámili sme sa na internete," smeje sa Koba a ukazuje mi jej fotografiu na mobile. "Teraz premýšľame, ako sa stretneme."
Separatisti
Posledných pätnásť rokov sa život Južnom Osetsku aj Abcházsku zastavil. Separatistické republiky neuznáva žiadna krajina na svete, len Rusko ich významne podporuje. Občanom odtrhnutých regiónov dáva ruské pasy, platí penzie a podporuje v odštiepeneckých snahách.
Aj v Abcházsku aj v Južnom Osetsku sa namiesto gruzínskych lari platí rubľami. Cestovať do odštiepeneckých republík je niekoľkonásobne jednoduchšie z ruského Vladikavkazu či Soči než z Tbilisi. V uliciach Cchinvali, hlavného mesta Južného Osetska, ktoré pripomína skôr bohom zabudnuté mestečko na periférii než metropolu, v deň referenda o nezávislosti vlajú okrem miestnych zástav aj ruské vlajky. Podľa medzinárodných dohôd je to pritom stále územie Gruzínska. Začiatkom novembra sa však miestni obyvatelia jednoznačne vyslovili za nezávislosť.
"Neviem, prečo by sme mali byť súčasťou Gruzínska. Vláda v Tbilisi nám na to nedáva žiadny dôvod," hovorí Zurab Kokoity, ktorý v Južnom Osetsku pracuje v štátnej banke. Platy sú tam také nízke, že ľudia majú bežne aj tri práce. Najlepšie sú platení policajti. Večer, keď sa zotmie, sa mestečko, kde voda tečie iba ráno a večer, aj to len studená, ponorí do tmy.
Podľa renomovanej gruzínskej novinárky Tamar Čikovani z Rádia Slobodná Európa si za slabú popularitu v separatistických republikách môže gruzínska vláda čiastočne aj sama. "Na rozdiel od Moskvy, Tbilisi naozaj nedáva obyvateľom separatistických republík motiváciu, prečo by ich mali uprednostniť pred Rusmi," hovorí Čikovani.
Rozhovory so separatistami sú v slepej uličke. Tbilisi trvá na územnej celistvosti, odštiepenci na nezávislosti. "A Moskva to využíva. Snažia sa udržať napätie v regióne a z Gruzínska urobiť nestabilnú krajinu a zabrániť mu vstupe do NATO," hovorí politológ Alex Rondeli.
"Predstavte si, že nejaké dve hodiny cesty autom z hlavného mesta je oblasť, ktorú nemáte pod kontrolou, ale viete, že je tam silný organizovaný zločin a vo veľkom sa tam pašuje tovar. Samozrejme, že to nie je príjemný pocit," hovorí šéfka parlamentu Nino Burdžanadze, jedna z hlavných lídrov revolúcie ruží, ktorá pred tromi rokmi zosadila po kontroverzných voľbách Eduarda Ševarnadzeho z prezidentského kresla.
Za tri roky sa vláde "tridsiatnikov" podarilo minimálne zefektívniť výber daní a zaviesť atraktívne ekonomické prostredie. Po liberálnych ekonomických reformách by malo prísť aj na separatistov.
Ruská vojna
Optimistom je aj zosadený prezident a posledný sovietsky minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze.
Žije v príjemnej štvrti nad Tbilisi vo vládnej vile, ktorú na každom rohu stráži skupinka policajtov. Na Michaila Saakašviliho, ktorý po ňom prebral prezidentské kreslo, nemá zlého slova. "Je to veľmi nádejný politik," hovorí Ševardnadze, ktorého si svet pamätá ako lišiackeho diplomata z čias perestrojky. Na Kremeľ, ktorého diplomaciu kedysi formoval, je, naopak, nahnevaný. "To, čo sa teraz deje v Rusko voči Gruzíncom, by sa za komunizmu nemohlo stať," hovorí Ševardnadze a súčasnú kampaň voči gruzínskej menšine v Rusku prirovnáva k Hitlerovej politike voči židom. "Je to horšie ako diskriminácia."
Za posledný rok sa vzťahy medzi Tbilisi a Moskvou vyhrotili. Ruské rady najskôr zakázali dovoz gruzínskeho vína, neskôr pribudli citrusové plody i slávna minerálka Boržomi. Údajne zo zdravotných dôvodov. Gruzínska vláda je presvedčená, že ide o pomstu za prozápadné smerovanie krajiny. Vzhľadom na to, že Rusko predstavovalo pre Gruzínsko najväčší trh, krajina to tvrdo pocítila.
"Učia nás, čo je to naozajstná nezávislosť," hovorí Burdžanadze, podľa ktorej si vďaka nepriateľskej politike Moskvy aspoň nájdu nové trhy pre svoje mandarínky, čaj či kvalitné červené víno.
"Bude ešte horšie," zaznieva však v uliciach Tbilisi. Po špiónskej afére, keď gruzínske úrady v októbri zatkli štyroch ruských vojenských dôstojníkov a obvinili ich zo špionáže, Moskva uvalila na Gruzínsko úplnú blokádu a z krajiny začala masovo vysťahovávať Gruzíncov, ktorí nemajú v poriadku všetky papiere.
Protigruzínska kampaň nabrala také obrátky, že časť ruskej elity sa zapojila do kampane - Ja som Gruzínec, ktorú vyhlásilo rádio Echo Moskvy.
"Nikto nevie, čo bude ďalej," hovorí Čikovani z rádia Slobodná Európa a vyčíta vláde, že sa so špiónmi nevysporiadala v tichosti. "Teraz pred zimou, keď sme závislí od ruského plynu, to možno nebol najšikovnejší nápad." Ruský energetický koncern Gazprom už oznámil, že ceny za plyn budú budúci rok ešte vyššie. V separatistikých republikách sa zase hovorí, že Moskva v blízkom čase ich nezávislosť uzná.
Rusko to síce popiera, ale jej prezident Vladimir Putin už otvorene hovorí, že ak bude nezávislé Kosovo, vznikne precedens aj pre kaukazské republiky, ako je napríklad Abcházsko. Eduard Ševardnadze je presvedčený, že Rusko chce Abcházsko anektovať, pretože stratilo všetky významné prístavy v Čiernom mori. "Ale nestane sa tak, je to gruzínska zem."
Prístav v Suchumi, ktorý bol kedysi pýchou Sovietskeho zväzu, je v zúfalom stave.
