Je to jedna z najväčších záhad 2. svetovej vojny. Alebo jeden z najväčších zázrakov. Ako je možné, že sa legendárny ostreľovač, ktorého meno u Nemcov vraj vzbudzovalo hrôzu, len keď ho vyslovili, dožil 76 rokov. Lenže je to tak. Vasilij Zajcev, najslávnejší sovietsky snajper, sklamal milovníkov romantických príbehov a skonal 15. decembra 1991 v mieri, v posteli, nezranený, len trochu preležaný.
Patriot a mysliteľ s veľkým srdcom. Takto pateticky nazývali Zajceva komsomolci. V skutočnosti Vasilijovi Grigorievičovi sedela skôr iná charakteristika. Lovec, šelma, tieň, ktorý sa preplazil na miesta, z ktorých mohol s prehľadom a istotou zabíjať. Jeho schopnosť dostať sa na pozície, z ktorých mal prehľad, bola výnimočná.
Bol v istom smere geniálny - jeho hlavnými prednosťami boli ostrý zrak, dokonalý odhad situácie, absolútna chladnokrvnosť a akási lovecká túžba, vášeň, posadnutosť.
História hovorí, že za všetkým stojí dedko Vasilija, Andrej Alexejevič. „Nič si nerobil z môjho malého vzrastu a vložil do mňa všetok svoj lovecký um,“ spomínal na detstvo Zajcev. Keď vraj požiadal deda o loveckú zbraň, ten sa len usmial: „Až sa naučíš zabiť veveričku ranou do oka, bude tvoja.“ A dal mu luk. O niekoľko dní vraj Vasilij strieľal veveričkám do očí.
„Teraz už nie si dieťa,“ povedal mu dedko a Vasja dostal loveckú pušku na vlkov. Do 15 rokov žil na Urale. Traduje sa, že raz chcel darovať sestre veveričiu kožu na kožuch. Preto museli byť nepoškodené. Na 200 veveričiek spotreboval presne 200 nábojov a väčšinu z nich zasiahol do oka.
Úžasný talent. Vtedy však svoju budúcnosť videl v číslach - dal sa na účtovníctvo. Aj na vojne namiesto zbrane držal väčšinou v rukách ceruzku. Bol účtovníkom v Tichooceánskej flotile, kde sa stal i aktívnym komsomolcom. V tejto pozícii ho zastihla 2. svetová vojna.
Keď sa Nemci priblížili k Stalingradu, Zajcev so svojimi kolegami z Komsomolu požiadali, aby ich prevelili do obrany mesta.
Zajcev vtedy sotva rozoznal guľomet od dela. Poznal len lovecké zbrane. Nadriadení však čoskoro vypozorovali jeho výnimočné schopnosti. Na skúšku mu dali odstreľovaciu pušku, a potom už len s údivom pozerali. Keby počas II. svetovej vojny existovala móda skalpov, tak by Vasilij pod ich váhou nemohol o chvíľu ani chodiť.
Vydával sa na lov. Najradšej sám, na dva až tri dni. Neskôr ho nútili brať si pomocníkov, ktorých mal zaučiť. Mnohí z nich sa na rozdiel od Vasilija nevrátili. Jedna z antilegiend o Zajcevovi tvrdí, že slávu dosiahol aj vďaka šikovnej politickej angažovanosti, tomu, že rád poskytoval rozhovory a priazni novinárov. A že boli aj lepší snajperi, lenže tí na rozdiel od Zajceva hneď nevstúpili do komunistickej strany.
Zajcev mal 27, keď sa stal komunistom. Narástlo mu už sebavedomie i hrebienok. Zlé jazyky tvrdia, že údaje o „skalpoch“ Zajceva sú zveličené. Oficiálne mal 5. januára 1943 na hlavni pušky už 230 zárezov.
Adolf Hitler na Zajceva poslal do Stalingradu aj geniálneho ostreľovača, majora Königa. Duel v rozvalinách mesta vraj pripomínal vášnivý lov. Len nebolo jasné, kto je zviera a kto lovec.
S veľkou dávkou hollywoodskeho korenia o tom rozpráva film „Nepriateľ pred bránami“. Je to dráma, drastická i romantická. Skutočnosť bola zrejme prozaickejšia. Pravda však je, že Zajcev dostal Königa.
Vasilij neprešiel vojnou bez zranenia. To najvážnejšie utrpel v roku 1943, keď vybuchol na míne a oslepol, čo mu asi zachránilo život. Zrak sa mu síce po zložitej operácii podarilo vrátiť, ale na front už nešiel. Svoje kúsky potom predvádzal už len na besedách so školákmi. A rozprával o nich manželke Zinočke, ktorú si našiel v Kyjeve, kde sa po vojne usadil.
Do konca života bol tvrdým komunistom, fanaticky miloval Stalina a nikdy nepripustil, že by pri obrane Stalingradu sovietske velenie urobilo nejakú chybu, zbytočne obetovalo vojakov či nedocenilo silu protivníka.
Vasilij Grigorievič Zajcev vždy vedel, že chce byť pochovaný v meste, ktoré tak urputne bránil. Do dnešného Volgogradu, predtým Stalingradu, previezla jeho manželka, deväťdesiatdvaročná Zinajda Sergejevna pozostatky „veľkého strelca“ až vlani. Predtým to nešlo.
ZSSR sa rozpadol a Ukrajina s Ruskom sa nemohli dohodnúť, kto má pohreb na starosti. Taká malichernosť, ako splnenie posledného želania vojaka, nebola na programe dňa.
