Môže to vyzerať nepochopiteľne: prečo toľko kriku pre budovu so sto ľudmi? Galileo je mimoriadne lukratívny projekt: navigačný, na báze satelitného vysielania. Po známom GPS druhý na svete a zrejme lepší než ten americký.
Agentúra bude vyhlasovať tendre na využitie Galilea - navigačnému biznisu sa predpovedá veľká budúcnosť. Zíde sa v nej solídne množstvo strategických informácií. Je o čo stáť. Uvedomuje si to aj jedenásť štátov, toľko ich po sídle agentúry túži.
Posledné meranie síl medzi nimi sa skončilo nasupeným odchodom od stola. Staršie členské krajiny spochybnili sľub z roku 2003, že „priorita pri umiestňovaní“ nových agentúr pôjde na východ Európy, a nováčikovia im to vyčítali. Česko dokonca pohrozilo, že pokus dať úrad Galilea na územie bývalej pätnástky zablokuje svojím vetom.
Prečo prišlo spochybnenie? Len preto, že o Galilea stojí veľa starších krajín? Možno. Zrnko pravdy však leží asi aj inde. Naznačila to debata: staré krajiny pri nej vytiahli bezpečnosť. Nie konkrétne, len všeobecne hovorili o potrebe zabezpečiť spoločné dáta, o nepriestreľnosti šifrovaných správ, utajovaní projektov.
Staré štáty nám asi stále nedôverujú. Jeden slovinský diplomat sa zdôveril, že často, keď s niekým z pätnástky hovorí o Galileovi, má pocit, akoby naňho dýchlo rozdelenie Európy na slobodný západ a zatuchnutý, podzrivý východ. „Akoby mali strach, že odovzdaním Galilea do postkomunistického priestoru riskujú.“
Starší tento názor unisonoodmietajú. Ak však má Slovinec pravdu, nebolo by to prvý raz, čo nováčikovia čelia nedôvere starších - či už oprávnene, alebo nie. Zažili to pri rozdeľovaní kľúčových postov v inštitúciách, v miere, akou sa podieľajú na skutočných debatách. Môžeme protestovať, ako chceme, ale nič tým nedosiahneme. Chce to len čas. A výkony, ktoré nebudú predsudok potvrdzovať.
