i nemeckému námorníctvu prekonať zovretie v Severnom mori a bojovať o Atlantik - v prvej svetovej vojne takmer zlikvidovali britskú obchodnú dopravu a priviedli Britániu až k úvahám o možnej porážke, v druhej boli pre jej premiéra W. Churchilla jediným nebezpečenstvom, ktorého sa skutočne obával. Prababička U-bootov, ponorka označená ako U1, vstúpila do služby 14. decembra 1906 - pred 100 rokmi.
V tom čase nešlo o nijakú očakávanú zázračnú zbraň, ktorá by mala rozhodovať budúce vojny. Okrem iného to bola nemecká odpoveď Britom a Francúzom, ktorí už mali pomerne početné ponorkové loďstvá.
U1 bola jednoduché a malé plavidlo, poháňané nie príliš bezpečným benzínovým motorom, a niesla iba tri torpéda. Keby útočila na hladine, nebola by o nič nebezpečnejšia, lebo nemala nijakú delostreleckú výzbroj. Pod vodou plávala slušnou rýchlosťou až deväť uzlov (námorných míľ za hodinu), na hladine však iba o dva uzly rýchlejšie. Ponoriť sa mohla do hĺbky 30 metrov.
Pred ponorením, kým prešla ponorka na elektrický pohon, musela posádka, ktorú tvorilo 22 mužov, na prednej i zadnej časti paluby sklopiť ťažké a široké rúry, ktoré privádzali vzduch k spaľovacím motorom. Pri plavbe na hladine celú prvú flotilu nemeckých ponoriek sprevádzali oblaky dymu a v noci iskier, ktoré ich spoľahlivo demaskovali. Viac-menej experimentálna U1 sa jej súčasťou ani nestala. Prvé štyri ponorky, ktoré námorníctvo prebralo, sa stali cvičnými strojmi. Ukázali sa ako dosť spoľahlivé a U1 slúžila na výcvik posádok počas celej prvej svetovej vojny.
Už predchádzajúce pokusy o funkčnú ponorku nemeckú admiralitu nenadchli, ale vývoj novej zbrane našiel zástancu v cisárovi Viliamovi II. Na začiatku vojny mali Nemci dve ponorkové flotily, druhú už s dieselovými motormi, ktoré konvenčné ponorky používajú dodnes. Námorníci však stále nemali presnú predstavu, ako ich použiť. Mysleli si, že „neviditeľná zbraň“ bude čisto defenzívnym prostriedkom, ktorý prispeje k ochrane flotily v Helgolandskom zálive.
Čakalo sa, že v prípadnom konflikte mohutné britské loďstvo vpláva do zálivu a pokúsi sa zničiť nemeckú flotilu. Ponorky sa mali pokúsiť ublížiť mu natoľko, aby Nemci v neskoršej bitke dostali aspoň šancu uspieť.
Povesti U-bootov (z nemeckého Unterseeboot - podmorská loď) neprospela ani ich prvá akcia, pri ktorej nielenže nijakú britskú loď nepoškodili, ale dve z nich išli ku dnu. Na zničenie prvej Briti využili najjednoduchší možný spôsob - pancierovaná vojenská loď do nepancierovanej ponorky vrazila a „rozkrojila“ ju. Druhá zmizla bez stopy.
Čoskoro sa ponorky začali presadzovať, hoci medzi nimi boli aj benzínové typy, ktoré vo vývoji znamenali slepú uličku. Nemci ich nasadili, lebo prvá flotila mala skúsenejších veliteľov. Práve velitelia „za pochodu“ vymýšľali taktiku, ako s nepriateľom bojovať čo najúčinnejšie. Briti sa čoskoro sťažovali, že už na prvých potopených lodiach stratili viac mužov, ako ich slávny admirál Nelson vo všetkých bitkách dohromady.
Vývoj išiel rýchlo dopredu a ponorky začali ohrozovať i základňu Grand Fleet v Scapa Flow, ktorá dovtedy nemala nijakú protiponorkovú ochranu, lebo sa nepredpokladalo, že by nejaká ponorka dokázala prekonať more a operovať inde ako v pobrežných vodách. Netrvalo dlho a ich loviskom sa stal oceán a jediným vážnejším nepriateľom na dlhý čas len míny.
Po vojne sa U1 počas plavby zrazila s iným plavidlom, ale kúpilo ju Nemecké múzeum v Mníchove, kde ju zrekonštruovanú a „rozrezanú“ možno vidieť dodnes. Nemecko podľa prísnych podmienok kapitulácie nesmelo vlastniť ponorky, a keď pred druhou svetovou vojnou začalo budovať druhú generáciu ponorkového loďstva, znovu dalo prvej lodi označenie U1. V roku 1940 sa potopila v boji.
