ka zrazila s kamiónom. Minuloročné Vianoce rodina preplakala.
„Kvôli deťom by som chcela, aby sa na Vianoce opäť dokázali tešiť, ale nie vždy sa mi to darí. Bude to zároveň prvé smutné výročie a ja sa tomu neviem ubrániť,“ hovorí Anna. Hoci sa zo všetkých síl snaží, aby deti na tragédiu zabudli, niekedy jej smútok podvedome vycítia. Aj minule ju zaskočilo, keď sa jej škôlkarka Monika pýtala, prečo sa všetky deti na Vianoce tak tešia.
V lete minulého roka pritom rodina prežívala najkrajšie chvíle. K trom starším deťom pribudol malý Jožko. „ Ani chvíľu sme nezaváhali, či mať štvrté dieťa. Manžel mal už dve dcéry z prvého manželstva a hoci sú dospelé, mal s nimi veľmi pekný vzťah. Práve ony ma často podržali, keď bolo najhoršie,“ hovorí Anna.
Tesne predtým, ako pán Pavol vyšiel zo Žiaru na spiatočnú cestu domov, volal manželke na mobil. Chcel, aby išla otvoriť bránu, lebo o pár minút je doma. Ešte stihol povedať, ako sa na všetkých teší. Anna zbytočne vyzerala z okna každú chvíľu a volala manželovi. Na jeho mobile sa spúšťal iba odkazovač. Tušila, že sa stalo niečo zlé. O pár hodín jej prišli smutnú pravdu povedať jeho dospelé dcéry.
„Ani neviem, ako sme prežili Štedrý večer, lebo pohreb bol naplánovaný až medzi sviatkami,“ dodáva Anna. Deti si síce rozbalili darčeky, ale nehrali sa s nimi.
Nasledujúci rok bol veľmi ťažký. Ľuboš a Peter sú školáci, Monika škôlkarka a Jožko má necelé dva roky. Rodina sa ocitla v ťažkej finančnej situácii. Anna hovorí, že sú aj mesiace, keď im po zaplatení všetkých výdavkov ostane na živobytie dvetisíc korún. „ Žijeme skromne a snažím sa nezadlžovať, ale niekedy je to nad moje sily,“ hovorí matka.
Napriek tomu chce deťom tieto Vianoce vynahradiť to, o čo minulý rok prišli.
