Pätica hudobníkov, ktorí nahrali tento album, sa pozná už od nahrávania dvojalbumu Divergencie, labutej piesne legendárnej skupiny Collegium Musicum. To sa písal rok 1981 a moyzesovci sú medzi hosťami ešte uvedení ako Sláčikové kvarteto Vojtecha Magyara. Krátko nato prijali meno zakladateľa modernej slovenskej hudby, pod ktorým hrávajú dodnes. A teraz, symbolicky práve v Roku slovenskej hudby, ktorý dostal meno aj podľa stých narodenín Alexandra Moyzesa, pripomínajú tvorbu iného klasika – Mariána Vargu.
Priateľ je ten, ktorého nemusíte vidieť niekoľko mesiacov, a keď sa stretnete, pokračujete v načatom rozhovore. A to je práve tento príbeh. Moyzesovci sa krátko pred koncom roka 2003 rozhodli urobiť na pôde Slovenskej filharmónie koncert s Mariánom ako svojím hosťom a odohrať presne to isté, čo kedysi na Divergenciách, suitu P. F. (1982, 1983...).
Už tie tri bodky v pôvodnom názve naznačovali, že nejde o uzavreté dielo. Vokálne party Pavla Hammela a detského zboru na texty Kamila Peteraja s odstupom dvoch desaťročí prearanžoval mladý hudobník Marek Spusta pre obsadenie klavírneho kvinteta. Presnejšie by sedelo klávesového kvinteta, lebo Varga tu okrem klavíra využíva i syntetizátor.
Menšia zmena sa týka názvov jednotlivých častí (napr. z Prelúdia sa stala Predohra) a ich usporiadania (v origináli pieseň Nebo-peklo-raj nasleduje po Srdci zo zrkadla, tu je to naopak). Deväťčasťová skladba dostala názov Vianočná suita a jej koncertné uvedenie sa skončilo veľkým úspechom.
Paralelne s týmto projektom Marián prekvapil ďalšou aktivitou. Nový vlastný koncertný program zhmotnil do podoby albumu s názvom Solo in Concert. Množstvom citátov, odkazov i novými vlastnými skladbami potvrdil svoje staré slová o tom, že v populárnej hudbe je len na výlete. Vrátil sa ku klasike a začal spolupracovať s rôznymi hudobníkmi. Zároveň tak uzavrel dlhú nahrávaciu pauzu i etapu výlučne sólového hrania.
V lete tohto roku, krátko po vyjdení profilového výberového dvojalbumu s názvom Hommage á?Marián Varga, sa opäť stretol s moyzesovcami na jednom pódiu. Tentoraz zazneli i ďalšie jeho skladby. A tak vznikol nápad urobiť nové CD zložené z troch častí. Prvú tvorí spomínaná Vianočná suita, druhú úpravy pesničiek z celej Mariánovej tvorby od debutového albumu Zvoňte zvonky (1969) až po spomínanú nahrávku Solo in Concert (2003) a na konci ešte zaznie Antifona pre sólové violončelo a klavír.
Azda najvýraznejšou novinkou je premena známeho zvukového čarodejníka na disciplinovaného interpreta, rovnocennej súčasti tímu, sústredene hrajúceho jeho vlastné skladby. Varga tu používa predovšetkým tradičný klavír, syntetizátorom si pomáha len minimálne, tam, kde to naozaj treba.
Medzi staronovými deviatimi skladbami sú až štyri, ktoré prvýkrát zazneli na albume Zelená pošta (1972) – Domáca úloha, Z ďatelín, Nechtiac a Smutná ranná električka. Hlavne poslednej menovanej, neoficiálnej hymne nášho bigbítu, nový akustický aranžmán veľmi pristane. Ďalší život začína žiť aj pieseň Možno zo Zvonkov, ktorá Vargovi prekvapivo odsýpa ešte svižnejšie teraz, než keď bol mladým začínajúcim hudobníkom. Tŕňová kráľovná z Cyrana z predmestia sa zasa po nevydarenom javiskovom remaku tohto muzikálu dá chápať ako autorská coververzia.
V neposlednom rade ide aj o ďalšiu ukážku životaschopnosti Moyzesovho kvarteta ako významného komorného telesa. Keď s ním vlani nečakane rozviazala Slovenská filharmónia dlhoročnú spoluprácu, namiesto vyplakávania sa jeho členovia vrhli do nových aktivít. Jednou z nich je aj tohtoročný cyklus koncertov Moyzes v Moyzeske, na ktoré si prizývali mladých hudobníkov a objednávali nové skladby od súčasných autorov.
(Text je v pozmenej verzii súčasťou CD Marián Varga a Moyzesovo kvarteto)
