Karol 3D Horváth • Koloman Kertész Bagala, LCA • Edícia Poviedka • 2006
Pred nejakým časom poznalo Karola Horvátha iba pár zainteresovaných. Dnes by ho mal poznať každý fanúšik pôvodnej slovenskej literatúry.
Po troch zbierkach poviedok a víťazstve v Poviedke 2004 je jeho meno neprehliadnuteľné. Po troch zbierkach, ktorých kvalita od dielu k dielu stúpa, i keď ani jedna z nich nikdy nebola zlá. Dnes už možno hovoriť o ukončenej trilógii. No u Horvátha človek nikdy nevie.
Čosi prezrádza už číslovanie, presnejšie číslica pred i za písmenom D. A tak z línie prvej časti Horváth vykročil v tej druhej do plochy, aby nám v tej najaktuálnejšej ponúkol kompletný priestor. Priestor obývaný postavami alebo postavičkami, pre ktoré i označenie periférne by bolo pochvalou.
Nech už sú to dvojica Husťoch a Mrdy, slobodní a zo spoločnosti vyčlenení, ktorí pripomínajú duo Pinky a Brain, alebo ak chcete, Steinbeckových Lennieho a Georga. Množstvo postáv v poviedkach či skôr skečoch totiž vytvoril Horváth ako v groteske. Narazíte na typický humor a keby to nebol text, aj si ukážete prstom: hen ho.
Autor akoby mal záľubu v braku. Čo nie je hodnotenie kvality, len žánru. Text Nenávidím dychovku!, sa napríklad zmení z béčkoveho mafiánskeho trileru na céčkový horor. Hlavne, že tečie veľa krvi.
Napriek tomu však nemáte pocit, že by boli vulgarita či typická absurdnosť použité neúčelne. Len musíte pristúpiť na to, že v týchto textoch sa pozeráte na svet akoby cez prasknuté okuliare. Paradoxne, vďaka nim vidíte čosi, čo by ste si inak asi nevšimli. Dobrým príkladom je text Zabávač, svojská kritika televíznych šou, ktorá je oveľa trefnejšia ako väčšina pseudoodborných teoretických štúdií o fungovaní médií.
So zaujímavým nápadom sa pohráva aj text Iný level. Autor sa asi inšpiroval kultom The Sims, virtuálnymi životmi, kde hranica medzi realitami „naozaj“ a „akoby“ je až priveľmi tenká.
Výborný záver a potvrdenie Horváthovho majstrovstva je však posledná poviedka Stodvanásť schodov. Natrafíte v nej na obyčajný panelák aj s osudmi uväznenými v jeho blokoch. Vražda, týranie, sny a ilúzie, nejaké tie rodové stereotypy a množstvo nesplnených nádejí.
Najlepšie na tomto čítaní však je, že Horváth dokáže svoje texty zastaviť vždy v tom správnom okamihu a nikdy sa nestáva, že by ostala len naťahujúca sa mazľavá hmota nudy.
K tomu výborný pozorovací talent a možnosť čítať jeho texty ako „pokleslé“ i ako plné myšlienok, ktoré sú často skryté až pod povrchom. Aj preto táto útla knižka stojí za hriech.
