V roku 1966 si ako politický väzeň odsedel pol roka spolu s celou skupinou opozičných spisovateľov, od roku 1969 pracuje v novinárskej oblasti, už dvadsať rokov je šéfredaktorom kultúrneho týždenníka Achbar El Adb. Jeho knihy boli preložené asi do 20 jazykov, jedným z jeho najznámejších románov je Zajni Barakat (vyšiel aj v češtine), je držiteľom mnohých literárnych cien.
Chystáte sa venovať jedno číslo svojho týždenníka slovenskej literatúre. Ako ste prišli na tento nápad?
„Je to moja povinnosť voči literatúre. Okrem toho, naši čitatelia majú radi čosi nové. Neexistuje malá alebo veľká literatúra. Aj v jazyku, ktorým hovorí len sto ľudí, sa dá nájsť poklad. Prostredníctvom kníh sa môžu zblížiť aj národy geograficky dosť vzdialené, ľudstvo vníma mnohé javy veľmi podobne.“
Ako ste sa dostali k literatúre?
„Sám. Nadchla ma, už od prvých kníh som cítil pri čítaní radosť, ktorá mi vydržala dodnes. Ja si aj dnes vytváram priam blízky vzťah ku knihám, a tie, ktoré mám mimoriadne v obľube, musím mať vždy poruke. Sníval som o veľkej knižnici a teraz sa mi ten sen splnil. Mám jednu z najbohatších súkromných knižníc v arabskom jazyku.“
Kto sú vaši obľúbenci?
„Medzi stálice patria Dostojevskij, Proust, Kafka... Asi ako štrnásťročného ma fascinoval Freudov Výklad snov, ale vtedy som si nemohol dovoliť kúpiť takú drahú knihu - opísal som ju celú ručne. Dodnes mám rád fyzický pocit z čítania knihy, preto nečítam literatúru na internete. Ten využívam len na elektronickú poštu alebo na komunikáciu s vydavateľom.“
Pripravujete sa nejako na písanie alebo je to skôr spontánny akt?
„Je to zmes spontánnosti a prípravy. U mňa sa celý život točí okolo literatúry, takže nakoniec sa aj moja niekdajšia príprava tkáča kobercov, ako aj amatérsky záujem o architektúru premietli do mojich diel. Architektúra sa v mnohom podobá literatúre. Každej knihe dám inú formu - podľa toho, v akom období sa odohráva, akú má úlohu a čím sa zaoberá.“
