Pri jednej z vrátnic atómovej elektrárne v Bohuniciach je malá výstava drevených roľníckych nástrojov, ktoré používali miestni ľudia. V týchto miestach boli kedysi polia. Miestny rodák Jozef Hutta, ktorý v elektrárni pracuje od roku 1964, má odložený doklad, ako od jeho otca štát vykúpil kus poľa za 24,90 Kčs, aby mohol elektráreň stavať.
"Keď som chodil do druhého ročníka elektrotechnickej priemyslovky v Bratislave, prišli nás lanáriť na zamestnanie do elektrárne v Bohuniciach. Do tretieho ročníka som už išiel v Trnave, kde učili elektroniku jadrových zariadení. Po nástupe do elektární som ešte išiel na vysokú školu a pracujem tu dodnes," hovorí.
Keď nastupoval, dostal osobné číslo 314. Na mieste elektrárne bola len vrátnica a oplotené pole, začínali sa zemné práce. "Zdalo sa mi, že ľudia v dedine boli spokojní, mali možnosť zamestnania. Už vtedy sa zarábalo v jadrovej energetike o dosť viac ako v iných odvetviach," spomína.
Po dokončení prvej elektrárne A1 fyzici a technici prežívali raritné chvíle. Naviezli palivo, všetko zmontovali, štartovala štiepna reakcia. "Prvý počítač bol veľký ako niekoľko miestností. Jeho najväčší výkon bol pozbierať informácie, vedel robiť zápisy, keby nastala porucha, zapísal stavy. Dnes počítače zabezpečujú riadiace systémy tak, že keby došlo k poruche, operátor do systému tridsať minút nemá šancu vstúpiť," hovorí Hutta.
Autor: rf
