ateľstva Humor a kvalita: Sovák, Olmer, Brodský, Menšík, Satinský. Sem našťastie kniha Aleša Fuchsa Důvěrnosti Božidary Turzonovové nepatrí. Ale nie je to ani teatrologická štúdia o slovenskej herečke, už neodmysliteľnej od dejín SND a dodnes výrazne stelesňujúcej moderné herectvo divadelné a filmové.

Fuchs sa rozhodol pre kombinovaný postup: nie súvislé autorské rozprávanie, ale niekde rozhovor s herečkou, inde parafráza jej spomienok, vystriedaná rozborom jej úloh, inde zasa vlastný komentár k dobe alebo divadelným pomerom. Niekde len životopisné podrobnosti, vrátane rodinných, inde pertraktovanie odborných problémov, verejné spájané so súkromným, chronológia postupného úspechu. Tak chcel Fuchs dosiahnuť pestrosť – a naozaj ju dosiahol, ale za dosť vysokú cenu.

Vieme, že v akomkoľvek interview je kvalita odpovedí závislá od druhu otázok. Fuchs napriek dôvernostiam v názve knihy nikde nechcel nazízať do herečkinho súkromia cez kľúčovú dierku, a tak ani avizovaných intimít nie je veľa. Horšie však, keď kladie neadekvátne otázky. Napríklad sa jej podrobne vypytuje na Jamnického, o ktorom Turzonovová môže vedieť len z druhej ruky. Inde ju zaťahuje do politických vôd, v ktorých sa podľa vlastného vyjadrenia necíti doma, a tak v súvislosti s trápnou vysokou školou múzických umení v B. Bystrici z nej dokonca vyletí, že veď kedysi bol tajomníkom Slovenskej národnej strany Tajovský a predsedom Rázus.

Fuchs ušetril herečku toho, aby sa musela vyslovovať ku kultúrno-politickému pozadiu, v ktorom musela pôsobiť. Lenže jeho vstupy na túto tému nesú pečať najpovrchnejšej publicistiky, kde prevláda vtieravá familiárnosť, trápne ironizovanie („V roce 1976 jsme opět volili jednomyslně, ve stejné režii jako předtím“) a kde predpokladá u čitateľa totálnu neznalosť najnovších dejín alebo mu nechutne nadbieha („Mladým“ vysvetľuje, čo znamená skratka ŠtB, „pro ty, co chtějí vědět víc“ pripája ku knihe Poznámky a vysvetlivky!). A už vrcholom trápnosti je jeho panoráma ponovembrového vývinu v kapitole Radost a zklamání: „Už nikdo nevolá z ÚV partaje, aby soudruhovi alebo soudružce přidelili roli, že je uvědomělý nebo uvědomělá a dělá dobrou práci pro partaj. Čest práci, soudruhu.“ Nikde však niet zmienky o Hudecovom bačovaní a bašovaní v slovenskej kultúre, namiesto toho všeobecné morfondírovanie o zmene funkcie divadla.

Fuchsova kniha čitateľa nenudí, lebo sa tu všeličo dozvie, no rozčuľuje ho, lebo všeličo sa dalo napísať lepšie. Obom autorom – teda aj Turzonovovej – slúži na chválu, že sa nepokúšali o nejaký hviezdomaniakálny kariéropis, čo v takýchto prípadoch býva zvykom.

JOZEF BŽOCH

(Autor je literárny kritik)