Ako tínedžer som získal trpkú skúsenosť. Išlo o šikanovanie. Niekedy som šikanoval ja, inokedy som bol obeťou. Poznám teda oba póly. Priznám sa, že je to moja trauma z detstva a hlboko vo mne pretrváva. Zmocňuje sa ma úzkosť, keď si spomeniem, čo som porobil svojim spolužiakom. Chcem sa im za to ospravedlniť. Na druhej strane si veľmi jasne pamätám ten šokujúci deň, keď som sa stal obeťou šikanovania ja. Spolužiak ma udrel, kopol a s násilnosťami voči mne pokračoval celý rok. Vedeli o tom iba spolužiaci, tí však nemohli urobiť nič, pretože sa ho báli rovnako. Nemohol som to povedať nikomu, ani rodičom. Od tých čias som nezažil väčšie napätie ako vtedy. Deti nevedia riešiť isté problémy bez rady dospelých. Ja som bol však úplne sám.
Šikanovanie existuje všade na svete. Jeden Slovák mi povedal: Je to aj na Slovensku. Iste. Viem si to predstaviť. Fenomén šikanovania v Japonsku je však celkom určite nad vaše predstavy. Je to nechutné, masívne, hlboko ovládajúce celý národ. Podľa prieskumov má skúsenosti so šikanovaním v oboch polohách (šikanovaný aj šikanujúci) až 38 percent Japoncov. Hoci tento problém existuje veľmi dlho, až teraz sa začali podnikať proti tomu kroky. Predtým napríklad učitelia neinformovali vedenie školy o konkrétnych prípadoch (ak to aj niektorí urobili, nikto ich nebral vážne), problém akoby neexistoval, a preto sa ním štát nezaoberal. Veci sa dostali do pohybu po tom, čo mnohí študenti spáchali kvôli šikanovaniu samovraždu. Konečne sa teda o šikanovaní hovorí verejne.
Kto a čo stojí za týmito tragédiami? Prieskum hovorí, že iba polovica opýtaných študentov na otázku, či si myslia, že ten, kto šikanuje, je vinný, odpovedala áno. Znamená to, že mnohí študenti sa nazdávajú, že aj osoba, ktorá je obeťou šikanovania nesie vinu. Myslím si, že toto uvažovanie je scestné. Ten, kto šikanuje, nesie za to stopercentnú vinu, bez výnimky!
Človek, ktorý šikanuje druhých, však určite vždy taký nebol. Je produktom spoločnosti, ktorá ho ovplyvnila. V Japonsku žije 127 miliónov obyvateľov. Tak, ako sa to deje v ríši zvierat, aj ľudia sa urputne snažia udržať si pozíciu v skupine. Keď jeden zo skupiny vypadne, cítia sa bezpečne a chcú vedieť, aká je ich aktuálna pozícia v hierarchii skupiny. Teraz možno namietnete, že človek predsa nemusí žiť v skupine, v ktorej vládne krutosť a chaos. Ja vám však poviem, že kým žije v Japonsku, nemôže žiť mimo skupiny. Zotrvávanie v skupine sa vníma ako životná istota. Myslím si, že japonské deti nechcú povedať svojim rodičom o šikanovaní v škole najmä preto, lebo sa hanbia, že nemajú dobrú pozíciu v skupine. Hovorí sa tomu strach z vylúčenia z kolektívu. Myslím si, že aj ten, kto šikanuje a predvádza svoju silu zhadzujúc iného človeka, tiež vlastne zápasí s obavou z vylúčenia z kolektívu.
Typickým spôsobom šikanovania v Japonsku je nakama hazure, keď náhle a nečakane začnú všetci v triede niektorého spolužiaka ignorovať, ani ho nepozdravia. Ich cieľom je vyvolať v ňom pocit absolútnej osamelosti. A toto je ešte veľmi mierna forma šikanovania. Keby som povedal všetko, asi by vám prišlo nevoľno.
MASAHIKO
