bola ponuka spotrebiteľských úverov takmer výlučne
doménou spoločností
poskytujúcich nákup tovaru
na splátky.
Dnes s ponukou týchto
produktov prišli aj ďalšie
finančné spoločnosti.
S postupujúcou konsolidáciou bankového sektora sa však začala aj výrazná angažovanosť bánk na rozvíjajúcom sa trhu spotrebiteľských úverov a súčasne aj zostrenie konkurenčného prostredia. Slovenský spotrebiteľ má tak širšie možnosti uspokojiť svoje osobné potreby prostredníctvom rozumného úverového zaťaženia a za výhodnejších podmienok. Pomôcť orientovať sa v problematike spotrebiteľských úverov by mu mala aj legislatíva pripravovaná v EU a jej implementácia na Slovensku. Nová legislatíva by mala upraviť aj činnosť finančných inštitúcií tak, aby sa ich produkty dali jednoducho porovnať. Je to však skutočne tak?
Prieskumy renomovaných spoločností ukazujú, že na Slovensku má úverové zaťaženie domácnosti ešte významné rezervy v porovnaní s ostatnými krajinami EU. Aj toto je zrejme jeden z dôvodov angažovanosti finančných inštitúcii v ponuke najrôznejších produktov s cieľom získať nových zákazníkov.
Vzhľadom k tomu, že do ob-
čiansko-právneho vzťahu v tejto oblasti vstupujú spotrebitelia a finančné inštitúcie, ktoré sú nepochybne erudovanejšie v zabezpečovaní svojich pohľadávok, bolo nutné ich vzťah vzájomne upraviť aj legislatívne tak, aby spotrebitelia boli chránení pred možným zneužitím dominantného postavenia finančných inštitúcií.
V oblasti ochrany práv spotrebiteľov pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôžičke a podobných produktov je v súčasnosti platný zákon o spotrebiteľských úveroch a zákon o ochrane osobných údajov. Obidve
právne normy sú výsledkom implementácie smerníc Európskej únie do nášho právneho systému.
Znalosť základných pravidiel určených zákonom je pre občana dobrou pomôckou pri výbere týchto služieb. Pozrime sa bližšie ako uvedená legislatíva pomáha spotrebiteľom pri ich rozhodovaní o použití ponúkaných finančných služieb.
Zákon o spotrebiteľských úveroch
Spotrebiteľské organizácie v Európskej únii v snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov presadili prijatie smernice 87/102/EHS ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EU bol u nás prijatý zákon o spotrebiteľ-ských úveroch (číslo 258/2001).
Jedným zo základných cieľov smernice EU a nášho zákona bolo stanoviť porovnateľné číslo, ktoré malo slúžiť spotrebiteľom pre porovnanie ponúk rôznych finančných inštitúcií a tým mu umožniť vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Uvedený údaj bol definovaný ako ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) a mala by na jednej strane obsahovať všetky splátky úveru a poplatky spojené s poskytnutím úveru voči hodnote poskytnutých finančných pros-triedkov prepočítaných na obdobie jedného roka.
Aký je však výsledný efekt uvedeného riešenia, ktorý má nepochybne veľkú vypovedaciu hodnotu pre spotrebiteľa?
Tým, že zákon definuje čo sa do poplatkov počíta a čo nie pôsobí celý výpočet nedôveryhodne a naviac jeho matematická konštrukcia je tak zložitá, že bez počítača si bežný spotrebiteľ nemôže uvedený údaj overiť.
Rozdiely sú však aj pri rovnakom čísle RPMN medzi produktmi, ktoré ponúka bankový sektor a splátkové spoločnosti. V konečnom dôsledku spotrebiteľ pri rovnakom RPMN a rovnakej výške požičaných finančných prostriedkov zaplatí rôzne celkové sumy. Bankové inštitúcie napríklad vedú oddelene poplatky za vedenie účtu od poplatkov za poskytnutie úveru, čím dochádza k rozdielnym nákladom na splatenie úveru. Zároveň je aj naďalej používaný pojem úroková sadzba, čím dochádza k výraznému skresľovaniu ponúk na trhu a spotrebiteľ je úplne zmätený pri svojom rozhodovaní.
Nepraktická a byrokratická novela
V súvislosti s uvedenými poz-natkami z praxe sa javí byrokratickou a nepraktickou aj ďalšia pripravovaná smernica EU o spotrebiteľských úveroch, z ktorej sa prakticky vytratil pôvodný zámer ochrany spotrebiteľa. Zavádzaním ďalších informačných povinnosti ako napríklad popri ročnej percentuálnej miere nákladov uvádzať v zmluvách aj ročnú úrokovú sadzbu, môžu sa informácie pre spotrebiteľa stať úplne zmätočné. Naviac nie je zatiaľ známy celý rozsah výnimiek, ktorých sa smernica netýka ako aj rozsah rôznych zjednodušených postupov. Vzhľadom k nepoužiteľnosti vzorca na kratšie obdobia novela jednoducho úvery do troch mesiacov zaradila medzi výnimky.
V kontexte s uvedenými skutočnosťami vyznieva súčasná reklamná kampaň financovaná z prostriedkov európskych fondov "svoje práva poznáme" prinajmenšom nedôveryhodne.
Zákon o ochrane osobných údajov
Neoddeliteľnou súčasťou poskytovania finančných služieb je aj rešpektovanie zákona o ochrane osobných údajov (čís. 428/2002 Z.z) spotrebiteľov. Je pochopiteľ-né, že osobné údaje každého spotrebiteľa musia byť chránene tak, aby nedošlo k ich zneužitiu neoprávnenými osobami. Aký však má význam ich ochrana u nepoctivých klientov, ktorí zneužívajú poskytované finančné služby na podvodné účely. Keďže súčasná právna úprava neumožňuje vytvorenie jednotného registra nepoctivých klientov, ktorí spôsobujú ekonomické škody tak finančným inštitúciám ako aj telekomunikačným a energetickým spoločnostiam, musia uvedené organizácie kalkulovať so zvýšeným rizikom, čo sa prejavuje vo vyšších úrokových sadzbách a vyšších cenách dodávaných služieb. V konečnom dôsledku teda poctiví spotrebitelia musia zaplatiť aj za tých nepoctivých.
Na Slovensku sú síce vytvárané rôzne registre ale ich prepojenosť a zjednotenie práve pre ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov nie je možné. Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že informácie o platobnej disciplíne zákazníkov pôsobia preventívne, znižujú
počty súdnych sporov, následných exekúcii a zároveň pomôžu v orientácii o možnej úverovej zaťaženosti. Na mieru úverovej zaťaženosti upozorňuje aj novela smernice EU o spotrebiteľských úveroch, keď ukladá povinnosť preverovať tzv. "úveruschopnosť" spotrebiteľov žiadajúcich finančnú službu.
Z uvedených poznatkov, ktoré sú len časťou problematiky
poskytovania finančných služieb je zrejmé, že aj keď cieľom legislatívnych noriem v rámci EU
je ochrana spotrebiteľa, výsledný efekt sú neprehľadné právne normy, ktoré spotrebiteľom nepomáhajú ale nútia ich aj na jednoduché úkony absorbovať obrovské množstvo informácií o poskytovanej službe. Na druhej strane
finančné inštitúcie sú nútene v zmysle platnej legislatívy
vypracovávať rozsiahle písomné dokumenty pre poskytované služby.
Keďže ochrana spotrebiteľa musí byť krédom každej inštitúcie, ktorá chce dlhodobo a úspešne pôsobiť na trhu, je potrebné vytvárať aj legislatívny rámec, ktorý jednoduchým spôsobom zabezpečí vysoký stupeň ochrany a informovanosti spotrebiteľa. Je preto potrebné zosúladiť oprávnené záujmy ako spotrebiteľa tak aj inštitúcií poskytujúce finančné služby.
STANISLAV HROŠ
predseda predstavenstva Asociácie organizácií splátkového predaja SR
Vzorec na porovnanie finančných produktov zvládne len matematik s vysokoškolským vzdelaním
Na návrh európskej komisie sa pre porovnanie finančných produktov používa vzorec na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Zložitosť vzorca spôsobuje, že bežný spotrebiteľ nie je schopný overiť si vlastným výpočtom údaj uvádzaný finančnou inštitú-ciou, ktorá spotrebiteľský úver ponúka. Absurdnosť vzorca bola prezentovaná príkladom na seminári Nadácie F. A. Hayeka, keď pri poskytnutí úveru 1000 Sk na jeden deň s tým, že spotrebiteľ vráti veriteľovi 1025 Sk je ročná percentuálna miera nákladov podľa platného vzorca 820 749,95 %.
Podľa vyjadrenia renomovaných matematických odborníkov je výpočet rovnice uvedenej v smernici EU neriešiteľný bez použitia výpočtovej techniky a znalostí vysokoškolskej matematiky. V jednom sa však odborníci zhodujú a to v tom, že z pohľadu finančných expertov je výpočet veľmi presný avšak pre bežného spotrebiteľa nepoužiteľný. Stojíme tak pred dilemou či smernice EU o spotrebiteľských úveroch a ich následná implementácia do nášho právneho systému má skutočne slúžiť pre orientáciu spotrebiteľa pri výbere výhodného spotrebiteľského úveru alebo pre finančných expertov.
Registre nepoctivých zákazníkov znižujú cenu úverov
V niektorých krajinách EU sa problematikou neplatičov zaoberali štátne orgány aj spoločnosti podnikajúce v oblasti služieb. Pre zníženie škodovosti a kriminality v oblasti poskytovaných služieb boli vytvorené registre zákazníkov, ktorí si neplnia svoje zmluvné záväzky. Ako príklad je možné uviesť Veľkú Britániu, kde bol realizovaný projekt CIFAS na ochranu finančných, telekomunikačných a energetických spoločností. Spoločné registre existujú aj v Nemecku, Rakúsku, Taliansku a ďalších krajinách. Výsledkom realizácie uvedených projektov bolo zníženie ekonomických strát spoločností až o 24 % a tým následne zníženie celkovej ceny úverov o 10 až 15%.
