Po víťazstve Slovana Bratislava v Pohári víťazov pohárov, niekdajšej druhej najvýznamnejšej európskej futbalovej klubovej súťaži, v Bazileji 1969 vo finále nad FC Barcelona 3:2, zachytili kamery dojemnú chvíľu. Vičan zobral do náručia svoje "nepodarené dieťa" Laca Módera, privinul si ho otcovsky na hruď, a plačúc kráčali spolu k slávnemu poháru.
Móder hral v tom zápase ako z partesu. Vodil Španielov za nos po celom ihrisku. Nezvyčajné - plnil do úmoru taktické pokyny. Vičan ho striedal, bol už úplne vyčerpaný.
Ladislav Móder v sobotu, presne v deň svojich 61. narodenín po krátkej chorobe zomrel.
Na bazilejskom štadióne svätého Jakuba hral pravú spojku v chýrnom útočnom štvorzáprahu Cveter, Móder, Jokl, Ján Čapkovič. Laco i jeho starší brat Jozef pochádzali zo známej tvrdošovskej (obec neďaleko Nových Zámkov) liahne trénera Františka Szikoru, otca, žiaľ, už takisto zosnulého, legendárneho Ďuriho.
"Brazílsky" trojzáprah bratia Móderovci a Szikora si rozobrali veľké kluby. Laci išiel do Slovana, Jóži do Košíc, Ďuri do Interu. Všetci boli technicky senzační. Laco možno najbrazílskejší. Skutočne ako chlapec z Copacabany. Nevyspytateľný šaman s loptou. V Prahe proti Slavii obišiel v šestnástke azda osem hráčov, niektorých dva razy. Aj brankára. S loptou na nohe prešiel čiaru.
Na jar 1968 sa hralo v Trnave jedno z najpamätnejších derby Trnava - Slovan. Móder unikol z polovice ihriska, "obabral" brankára Geryka a ľahko po zemi skóroval. Nadšenie fanúšikov oboch táborov bolo také veľké, že nevydržala jedna z bariér. Zápas musel rozhodca predčasne ukončiť po polhodine hry.
Vičana hnevalo, že Móder talent nevyužíval. Laco nevedel dať "obyčajný" gól. Musel ho vykúzliť. Vo svojom čase bol najchýrnejším nepremieňačom gólových príležitostí. Tlačil sa do reprezentácie, nesporne tam patril, lenže jeho prílišná láska k lopte trénerov odrádzala.
Ladislav Móder bol klasickým miláčikom i terčom posmeškov publika v jednej osobe. Vykrikovali, aby ho tréner po premárnených šanciach stiahol, ak ho nepostavil, žiadali si ho na ihrisko.
Zo štadiónov odišiel potichu, tak ako zo života. V spomienkach zostane navždy. Aj to vičanovské: vystrel už konečne, bláznivý ňilaš, znie ako poklona.
