to... Aj tak sú to všetci podvodníci a idú sa iba nabaliť, znechutene argumentujem. Na druhej strane, ide o komunálne voľby a magistrát je predsa bližšie ako parlament v ďalekej Bratislave. Moja dilema - ísť či nejsť - sa stupňovala z hodiny na hodinu.

Rodičia odišli voliť a v mojej hlave bol stále ten chrobák, ktorý hrýzol moje svedomie. Som predsa občan a mám právo vo voľbách rozhodnúť o tom, kto povedie našu obec, sídlisko. Rozhodnúť, kto povolí výstavbu nového supermarketu alebo si snáď zvolím toho, kto sa postará o mládež výstavbou nových ihrísk, alebo si zvolím osvedčených ľudí, ktorí pôsobia v úrade už dlhé roky?

„Veď ani neviem, kto kandiduje,“ vyťahujem z rukáva ďalší argument proti. Pozerám, počasie vonku je celkom slušné. Sledujem z okna materskú školu, kde je naša volebná miestnosť, či ľudia chodia. Čakám hodnú chvíľu a, aha, prvý človek, dokonca dvaja, traja a desiati v krátkej chvíli. A čo som ja horší? Pri pohľade na prácu rozrobenú v počítači moje odhodlanie opäť prudko klesá.

Rodičia sa už vrátili a ďalej podkopávajú moju neochotu ísť. „V komisii sú pekné mladé slečny,“ útočí oco na moje slabé miesta. Začínam premýšľať, komu dať svoj hlas. Riadiť sa podľa straníckej príslušnosti alebo podľa množstva reklamných predmetov v schránke, či podľa odváž­nych sľubov, alebo nápaditosti kampane? Už som rozhodnutý, voliť pôjdem a snáď si tam za tou plentou vyberiem správne.

Po príchode do miestnosti zisťujem, že otcove slová o mladých slečnách boli pravdivé. Ako na­schvál, moje meno bolo na papieri jediného mladého švárneho muža. S nedočkavosťou odovzdávam svoj identifikátor (podľa ktorého by ma ani vlastná mať už nespoznala) a čakám na obálku a papieriky. Mladému mužovi sa však niečo nepozdávalo. Najprv som myslel, že to bude fotografiou v občianke. Po malej porade mi začudovane povedal: „Veď vy ste už predsa boli voliť!“ Nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať, alebo či mi naozaj nie je súdené dnes voliť. „To nie je možné, veď som tu predsa prvýkrát,“ v miernom šoku a s pokročilým stresom odpovedám mladíkovi. Mladý muž po veľkej porade s kolegyňou skontroloval aj rodné číslo, ktoré zázračne sedelo. Nakoniec sa ukázalo, že mladý muž nezvládol svoju funk­ciu krúžkovania, na ktorú sa pripravoval celé mesiace, a zakrúžkoval nesprávne meno (pravdepodobne mňa namiesto otca).

Za nami sa už vytvorila pekná kolóna hlasujúcich. Celý šťastný som sa teda vybral za plentu a v strese z celého diania som krúžkoval jedna radosť. Neviem, či správne, alebo nesprávne, to sa uvidí časom.

Možno aj iní ľudia riešili túto dilemu svojej účasti na voľbách. Jednotlivé za a proti sú často bizarné a politológovia môžu iba ťažko hľadať pravé dôvody, prečo ľudia vlastne pristúpili k urnám – prinajmenšom u mňa.

Pre mňa osobne by bolo napríklad veľmi príjemné zahlasovať do volieb cez internet a vyhnúť sa všetkým nepríjemnostiam, ktoré so sebou moje sobotňajšie hlasovanie prinieslo. V pokoji by som si prečítal kandidátov, preveril napríklad aj ich minulosť, a v pohodlí môjho domova by som zvolil tých správnych kandidátov.

Autor: PETER HOVAN