"Režisér Juraj Herz vstúpil do môjho života, keď koncom šesťdesiatych rokov nakrúcal v Bratislave film Sladké hry minulého leta. Prvý raz sme sa stretli na jednom mejdane v dome, ktorý dnes už nestojí, na rohu Kapucínskej a Zámockej ulice. A potom som dlhé roky túžil, aby ma obsadil do nejakého svojho filmu. Konečne sme sa stretli pri Sladkých starostiach," spomína Hryc. Prezradil aj, že film sa mal pôvodne volať Dievčatá to majú rady sladké, komunistickej dramaturgii na Kolibe to však znelo trochu "dekadentne". "Chceli, aby sa volal Pripálené buchty. Názov Sladké starosti bol takým racionálnym kompromisom."

Na výsledok spolupráce je Hryc dodnes pyšný. "Padli sme si s Herzom do oka a nakrútili sme spolu film, ktorému sa dnes hovorí kultový."

Emil Horváth spomenul hereckú prípravu pred nakrúcaním, Hryc čerpal zo zažitého. "Mojou prípravou bol bujarý herecký život v Košiciach a inšpiráciou vrchný čašník z košickej Jalty menom Jiro."

Nápad s miešaním drinku debušé vznikol v hlave scenáristu Milana Ležáka. "V tom čase mal ako barrandovský dramaturg politický dištanc a živil sa tým, že chodil každý deň skoro ráno upratovať do baru v hoteli Park v Prahe. Ja som bol práve na vojne v Česku. Večer sme spolu popíjali a nad ránom som mu pomáhal upratovať bar a kuchyňu. Nuž a pritom sme si zo zvyškov neskonzumovaných nápojov robili rôzne koktaily. Hovorili sme im debušé."

Pre úlohu vrchného čašníka, ktorý sexuálne zneužíva svoje podriadené a popritom pomáha svojej rodine v zmysle socialistického hesla "kto nekradne, okráda svoju rodinu", mal Andy Hryc obavy z návštev pohostinstiev. "Boli zbytočné. Na území celého bývalého Československa i v Nemecku sa mi veľmi často stáva, že keď prídem do krčmy, personál mi hneď ponúka debušé. Tie drinky na účet firmy sa za tie roky nedajú porátať. Kolegialita je veľká vec."