Rokmi prichádzali ponuky z najprestížnejších svetových operných scén vrátane slávnej newyorskej Metropolitnej opery. Nová divadelná sezóna priniesla
PETROVI MIKULÁŠOVI aj novú úlohu - je už nielen sólistom, ale aj riaditeľom Opery SND.
Ako si zvykáte na svoju novú funkciu?
Veľmi pomaly. Pohľad zo strany šéfa a riadiaceho človeka je iný ako pohľad speváka. S tímom, ktorý je okolo mňa, sa snažím všetko prediskutovať a postupne riešiť. Mnohé veci sa nedajú meniť radikálne, aj keď by som rád.
Museli vás dlho prehovárať, aby ste riaditeľský post prijali?
Moje rozhodovanie trvalo trocha dlhšie, lebo som si musel urobiť akúsi prestavbu v hlave. Práve preto, že spevák to z javiska do publika vidí ináč ako riaditeľ z hľadiska na scénu.
Čo nakoniec rozhodlo, že ste povedali áno?
Dôvera ku generálnej riaditeľke Silvii Hroncovej a organizačným i umeleckým zmenám, ktoré plánuje urobiť.
Nebolo vám ľúto odrieknuť roky dopredu naplánované vystúpenia doma i v zahraničí?
Musel som urobiť určité kompromisy, najmä pri dlhodobo plánovaných projektoch. Z časových dôvodov som musel odrieknuť napríklad Borisa Godunova v Madride.
Ako sólista opery poznáte slabiny aj silné stránky operného súboru. Využijete ich?
Hoci o slabinách súboru viem, rád som, keď sa veci pitvajú v súkromných rozhovoroch. Ak chcem s nimi pohnúť a niečo odstrániť, tak skôr motiváciou a slovom odborníka. O silných stránkach súboru všetci dobre vieme. Bol by som rád, keby v divadle spievali všetci naši speváci, ktorí pôsobia v zahraničí, aj keď už teraz vidím, že to nebude ľahké.
Martin Babjak po šestnástich rokoch v SND odišiel na voľnú nohu. Nenaštrbilo to opernú dramaturgiu?
Bol stabilným členom opery. To, že odišiel, je jeho osobné rozhodnutie. Radi s ním zostaneme v kontakte aj naďalej, lebo bol platným a populárnym členom Opery SND.
V apríli čaká divadlo veľké sťahovanie do novostavby SND. Operné hľadisko má deväťsto sedadiel. Nebude problém ich obsadiť?
Nazdávam sa, že v prvom období s návštevnosťou problém nebude. Ľudia budú zvedaví na nové priestory. Ak si však chceme vychovať diváka, operu musíme urobiť atraktívnejšou. To je dlhodobý problém a musí na tom pracovať aj dobrý manažment.
Dnes si CD s opernými nahrávkami môžeme zaobstarať kdekoľvek. Vedia si ešte ľudia vychutnať živé spevácke umenie?
To je jediná záchrana. V Amsterdame je napríklad predajňa s CD nahrávkami klasickej hudby, kde ponúkajú Mozartovo Rekviem v dvanástich rôznych verziách. To je podľa mňa prehnané. Bežný človek môže byť z toho zmätený, to je, ako keby ste prišli do hypermarketu, kde vám ponúkajú dvadsať bielych jogurtov, každý inej značky. Človek je bezradný. Živá produkcia má svoje čaro už len v tom, že sa nedá zopakovať.
Má teda opera budúcnosť?
Jednoznačne. V klasických tituloch sa hľadajú nové javiskové formy, výrazové prostriedky, mnohé tempá sú iné ako v minulosti. Nové kompozície už nie sú také tragické alebo krvavé, ale sú určite obrazom súčasnosti. Možno minimalistické, možno depresívne, skrátka ináč "lezú" pod kožu poslucháča a diváka. Začínajú sa objavovať aj opery s veselšou tematikou a s novými kompozičnými postupmi. Som optimista, aj keď proces tvorby si vyžaduje oveľa väčší priestor, čas, podmienky.
Od začiatku kariéry ste boli výnimočným zjavom na našej opernej scéne. Spomínate si, ako vám takmer pred tridsiatimi rokmi ponúkli v SND prvú úlohu - Collina v Pucciniho Bohéme?
Spomínam si, keď som ako elév dostal ponuku na konkurzné predstavenie Bohémy. Zobral som starý kazetový magnetofón a nahral predstavenie, ktoré vtedy bežalo. Z nahrávky som sa potom učil postavu Collina. Musel som sa naučiť tempá, ktoré vyžadoval dirigent Frešo. Vzácnu nahrávku s vtedajšími sólistami ešte mám. Spočiatku som sa nevedel na scéne zorientovať, lebo skúšok bolo málo, ale sotili ma na ňu s tým, rob a spievaj, ako si sa naučil. Mal som z toho traumu, ale reprízami sa to napokon napravilo a funguje to, dúfam, dodnes.
Váš repertoár je široký - od komických postáv až po dramatické party. Ktoré si viete vychutnať viac?
Mikuláš je len jeden a žánrov je viac. Pokúšam sa vtesnať do každej postavy, je to tak trochu hra. Skúšam a len čas, divák a možno i dobrá odborná kritika ukáže, či na to mám. Nevyberám si obdobie, ani štýl. Poteším sa peknej komickej i dramatickej úlohe, ktorá ma strhne.
Basové úlohy nútia spevákov predčasne herecky zostarnúť. Nie je vám ľúto, že ste nemohli spievať milovníkov ako tenoristi?
Čo už mám robiť. Neviem, čo by mi moje ženy doma povedali, že ich otec hrá milovníkov. Myslím si, že je to tak, ako to má byť. Má to svoje výhody, ktoré nebudem rozoberať.
Basové úlohy bývajú často negatívne, nezriedka intrigujú. Ovplyvňuje vás to nejako?
Mnohým sa zdám ako dobrák, ktorý sa dá natrieť na chlieb, ale v každom z nás je ukrytý diabol i anjel. Som však presvedčeným zástancom pozitívna a dobra, preto mi nevyhovujú záporné postavy, ktoré krvou otáčajú koleso dejín. Do negatívnych postáv sa musím štylizovať, musím nájsť ,umelecké' výrazové prostriedky a nejakým spôsobom svoje konanie na javisku profesionálne zakomponovať do deja. Je to čisto umelecká práca, s ktorou rád zápasím. Ľahšie sa mi robí nešťastný Filip a pozitívny Raimondo ako Mefisto.
Od začiatku svojej kariéry ste účinkovali na najprestížnejších svetových operných scénach. Ako sa dostane sólista z Bratislavy napríklad do Metropolitnej opery v New Yorku?
Je to veľmi jednoduché. Buď ide mladý spevák predspievať agentúram, ktoré ho posunú na konkrétny projekt, alebo sa vyberie na predspievanie. Ak sa zapáči, obsadia ho, ak nie, musí skúšať ďalej. Tak sa roztočí kolotoč ponuky a dopytu, kde musí spevák sústavne dokazovať kvalitu. Do Metropolitnej opery ma dostal dirigent Mackerras, ktorý ma poznal a odporučil ma. Tu nepomôže protekcia, niekedy ani talent. Pomôže len tvrdá práca na sebe.
Je rozdiel spievať doma a v zahraničí?
Voľakedy bol, ale už nie je. Keď sme pred časom prinášali slovanskú hudbu - Dvořáka, Janáčka či Martinů, ľudia boli prekvapení. Boli časy, keď som v Londýne spieval Dvořákovu Sv. Ľudmilu alebo Stabat Mater, a oni to vôbec nepoznali. Dnes sa slovanská hudba dostáva do normálneho repertoáru divadiel a orchestrov a začína byť obľúbená.
Spomínate si na vystúpenia, po ktorých ste si povedali - som rád, že som to zažil?
Napríklad pri nedávnom uvedení Rusalky v Bratislave pre deti v dopoludňajších hodinách. V závere, keď sa Rusalka s princom ocitnú na smetisku, deti takmer nedýchali. Silný morálny akcent režiséra inscenácie neuveriteľne zapôsobil. Po skončení opery bolo najprv ticho, ktoré vystriedal úžasný potlesk. Od dojatia sme mali všetci účinkujúci slzy v očiach. Vtedy som si povedal: som rád, že som to zažil.
Aký je to pocit, keď vás diváci potleskom x-krát vyvolávajú na scénu?
Je to pocit vďačnosti divákovi, pokory k dielu, ktoré sme uviedli, a tak trochu s humorom si pri klaňačke hovoríme - veď to mohlo dopadnúť aj horšie, ale lepších tu dnes nemali.
Speváci musia dodržiavať určitú hlasovú disciplínu, najmä v deň vystúpenia. Ako je to u vás?
Hovorový tón je iný ako štylizovaný spev, preto v deň predstavenia menej hovorím a ak hovorím, tak v istých rezonanciách. Sú to rôzne špecifické drobnosti, ktoré sa spevák časom naučí.
Čo robí spevák, keď nespieva?
To, čo každý iný človek. Stará sa o rodinu, záhradu, kosí trávnik, robí čokoľvek, aby z toho hektického sveta aspoň na čas vypadol. Ale poznám sa a viem, že za všetkým, čo robím, je spev. Umelecký svet je v nás značne zaklinený, takže nedá sa z neho len tak ľahko ,vyšaltovať'.
Pre operné divy sú typické "maniere teatrali". Majú ich aj muži?
Majú, ale v inej forme. Skôr v podmienkach a v mantinelových rozhovoroch. Teraz, ako veliteľ tohto operného ,tankeru', si to uvedomujem oveľa viac. Je to vec, ktorá by niekoho vytočila, ja však túto mentalitu poznám, pretože patrí k divadlu. Viete, aj po búrke býva pekne, aj keď hviezdne správanie považujem za zbytočné. Veď o siedmej večer sa končí každá protekcia, ako povedal veľký dirigent Ľudovít Rajter.
Ak si potrebujete oddýchnuť, relaxovať, čo počúvate?
Stinga, džez, inštrumentálnu hudbu. Je to pre mňa relax, ale aj inšpirácia. Priznám sa, operu a operný spev počúvam, len keď musím. Ale opakujem, krásny spev je aj pre mňa sviatkom.
Ako prežívala rodina vaše dlhodobé pracovné pobyty?
Rodina prežíva odlúčenia celkom dobre. Horšie je to so mnou. Čím som starší, tým to prežívam ťažšie. Som v podstate rád doma. Vekom prichádza potreba kamsi konkrétne patriť.
Bude kráčať vo vašich šľapajach aj niektorá z vašich troch dcér?
Každá sa uberá inou cestou. Aj keď ich možno operný žáner obohatil, veď ho denne počúvali. Ale nikdy som netrval na tom, aby pokračovali v mojom povolaní.
Splnili sa vám všetky umelecké sny?
Na stodvadsať percent. Som Pánu Bohu za to vďačný. Zažil som krásne večery, keď som mal pocit, že sa dotýkam hviezd. Skrátka, neopakovateľný moment umelcovho šťastia. Ale verte, len chvíľu. Na druhý deň sa treba znova pokúsiť obhájiť dosiahnuté. A to býva občas drina. Peter Mikuláš (1954) - operný a koncertný spevák, riaditeľ Opery SND. Absolvoval VŠMU v Bratislave, od roku 1978 je sólistom Opery SND, kde naštudoval vyše 60 postáv. Pravidelne hosťuje v Národnom divadle v Prahe, spieval na mnohých svetových operných scénach (v Moskve, Madride, Tokiu, Amsterdame, Monaku, Salzburgu, Viedni, New Yorku). Účinkoval aj na významných medzinárodných hudobných festivaloch v Rakúsku, Belgicku, vo Francúzsku, Nemecku, USA, Japonsku. V repertoári má tiež veľký počet koncertných a oratoriálnych diel, s ktorými pravidelne hosťuje na európskych pódiách s poprednými orchestrami, spolupracuje s významnými dirigentmi. Je ženatý, má tri dcéry. FOTO SME - PETER ŽÁKOVIČ
