• Španielsko • 2006 • 121 minút • Scenár a réžia: Pedro Almodóvar • Kamera: José Luis Alcaine • Hudba: Alberto Iglesias • Hrajú: Penélope Cruz, Carmen Maura, Lola Duenas, Blanca Portillo, Yohana Cobo, Chus Lampreave, María Isabel Díaz • Premiéra v SR: dnes
Almodóvar neurobí jedny úvodné alebo záverečné titulky bez toho, aby sa v nich nepohral s farbami. Farbu má rád a má ju rád špeciálne, lebo v dedine, kde sa narodil, chodili takmer všetci v čiernom. Samozrejme, že z prísneho sveta tradícií sa rýchlo hotovil preč.
V Madride prežil bláznivú, intenzívnu mladosť, obklopený umelcami. Dnes sa vracia do La Mancha. Aspoň myšlienkami. Lebo čas plynie a jemu zostáva jedna otázka stále nevyriešená - bojí sa smrti. A v krajine detstva sa jej predsa nikdy nikto nebál. Bolo to možno strohé a šedivé prostredie, rozhodne však nie morbídne.
Almodóvar povedal, že pri písaní svojho filmu myslel na svoju matku. Prejavilo sa to takmer nebadane. Volver o jeho matke úplne nie je, a nie je ani o ich vzájomnom vzťahu. Almodóvar so spomienkami na rodinu len začal, potom už jeho príbeh začal žiť sám.
Ženské hrdinky jeho filmu sa správajú rovnako ako ženy jeho detstva, pre nás je však dôležitejšie, že sú nezávislou, filmovou fantáziou. A ak fantázia funguje a príbeh nás opantá, potom už nezáleží na tom, ako sa naň pozeráme. Vždy v ňom čosi dôverné spoznáme.
Netreba sa dať ani pomýliť nostalgickým vánkom, čo fúka z každej myšlienky na minulosť. V tomto filme sa presadzuje komickosť, a zväčša je milo absurdná. Už od úvodnej zápletky: Raimunda nájde doma mŕtveho manžela. Zistí, že ho zabila jej dcéra, pretože ju chcel znásilniť. Neplače, nepanikári, nehnevá sa, len mlčky vprace mŕtve telo do chladničky. Chladničku uloží do opustenej reštaurácie bývalého suseda a v nej vzápätí začne podnikať.
Vyváranie pre prvých hostí jej zaberie čas, nemá ani kedy ísť na pohreb svojej tety. Sestre Sole a tetinej kamarátke Augustine sľúbi, že im raz všetko vysvetlí.
Aj tak sa však bude musieť vyrovnať so silnými emocionálnymi šokmi – keď sa zrazu zjaví jej mama, zopár rokov mŕtva. A nie vždy sa to podarí s úsmevom, napokon, u Almodóvara sme na to zvyknutí. Prestupuje cez nálady, strieda žánre.
S filmom Volver si dovolil ešte viac. Keď na scénu uvádza mŕtvu matku, nesiaha po žiadnej retrospektíve, ani po snových predstavách. Matkin príznak si s úplnou samozrejmosťou našiel miesto v prítomnosti, medzi skutočnými postavami v skutočnom živote. V podstate len dva nenápadné dialógy naznačujú, že je naozaj iba prízrakom. Nezostáva preto nič iné, len si resty z minulosti priamo vydiskutovať. Urobí to poverčivá Augustina, musí to urobiť aj racionálna, ale zraniteľná a uzavretá Raimunda.
Vyzerá to nejzvyčajne, ale aj príbeh z rozhrania fantázie a skutočnosti môže pôsobiť úplne prirodzene. Almodóvar totiž opustil postavy z okraja spoločnosti, menšinové skupiny s menej tradičným spôsobom života, a už nehľadá hĺbku medzi excitovanými emóciami. Tentoraz je úplne pri zemi, medzi jednoduchými, obyčajnými ženami.
Umelé zápletky sú v ich svete vylúčené, neobjavujú sa žiadne náhodné vonkajšie vplyvy. Čo sa musí odohrať, to by sa odohralo, aj keby bolo všetkých päť žien zavretých v jednej malej izbe. Pretože aj každá tá izba je nasnímaná tak dobre, že pôsobí ako stará známa.
Zo zaujímavého príbehu môže preto nerušene do popredia vystupovať ženská sila, nežnosť, srdečnosť, rozhodnosť a bojovnosť. Všetky tie farby, čo Almodóvar zrjeme obdivuje. Aj dnes, keď sa so svojou tvárou, ktorá priznáva mimoriadnu citlivosť, za svojou minulosťou otočí.