Keby tento film nakrútila pred desiatimi rokmi, nedopadlo by to vraj dobre. Bolo by v nej ešte veľa hnevu. Až teraz prišiel ten správny čas, aby sa bosnianska režisérka JASMILA ŽBANIČ vrátila k vojne v bývalej Juhoslávii. Nakrútila príbeh o žene, ktorá bola jednou z tisícok pasívnych obetí. Medzi ňou a dospievajúcou dcérou je okrem lásky aj veľké napätie. Esma totiž otehotnela po tom, čo ju srbskí vojaci znásilnili.
Výborný film Grbavica sa bude premietať aj na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. Na tohtoročnom Berlinale zvíťazil a je nominovaný na najlepší európsky film. A Jasmila, skromná usmievavá mladá žena, je teraz na roztrhanie. Medzi pár médiami, ktoré sa s ňou na festivale v Karlových Varoch mohli rozprávať, bol aj denník SME.
Grbavica je veľké sarajevské sídlisko. Bolo pre vás aj čímsi viac?
„Bývala som cez ulicu a pozerala sa naň cez okno. Keď ho v deväťdesiatom druhom roku srbskočiernohorská armáda zničila, akoby mi brala kúsok seba. Bála som sa. Podľa plánu mala k Veľkému Srbsku patriť aj tá časť mesta, kde som sa narodila ja.“
Čo sa stalo s ľuďmi, ktorí v Grbavici bývali?
„Ženy, čo neušli, vojaci zneužívali. Nikdy nevedeli, kedy prídu. Grbavica bola veľkým sídliskom, tvorili ho typické socialistické budovy. Vyzerali ako akékoľvek iné paneláky v NDR alebo Rusku. To, čo sa tam cez vojnu dialo, však v skutočnosti pripomínalo koncentračný tábor.“
Bola predobrazom vašej hrdinky žena zo sídliska?
„Nie tak úplne. Znásilňovaním trpeli najmä dedinčanky. Tie to mali ešte ťažšie. Mnohé boli len jednoduché ženy a veľmi pobožné – teda sex pred manželstvom považovali za hriech. Po znásilnení cítili, že s nimi nie je všetko v poriadku, ani ich vlastné rodiny ich neprijali. Samy sa s tým vyrovnať nevedeli. Nevedeli si vysvetliť, čo sa s nimi deje, ani si psychologicky alebo filozoficky pomôcť. Ja som však chcela rozprávať o žene, ktorá nepodľahne rozkladu a dokáže si nájsť cestu von. A aby mi bola podobnejšia, spravila som z nej mestskú ženu. Preto vznikol príbeh z Grbavice.“
Ako tie ženy reagovali, keď ste sa ich na bolestivé skúsenosti pýtali?
„Jedna z nich sa veľmi podobala na moju Esmu, tiež sa jej po znásilnení narodila dcéra. Nechcela o tom rozprávať. Spýtala som sa jej, či by som teda mohla prísť aspoň na kávu. Len tak sedieť a cítiť atmosféru. S tým súhlasila. Bavili sme sa o všeličom, len o tej traume nie.“
Sú vojnové traumy na ľuďoch stále tak veľmi vidieť?
„Ako kde. Záleží, v akej časti spoločnosti sa pohybujete. Niektorí sa pozbierali, vyťažili z toho, iní sú naozaj vážne chorí a potrebujú psychiatrickú pomoc. Trauma sa prejavuje aj na fyzickom zdraví. Mne pred mesiacom zomrela kamarátka. Mala tridsať, dostala rakovinu. Zomierala len dvadsať dní. Lekár povedal, že je to od stresu. Takže vážne dôsledky sa objavujú stále.“
Ako to prežívate vy?
„Nemyslím na vojnu, žijem si svoj normálny život. Ale zase, je pár detailov, ktoré mi minulosť pripomínajú. Máme veľa ekonomických problémov a medzi našimi národmi sú politické spory. Nie je to priamym spojením s vojnou, ale odkazuje to na ňu. Daytonská ústava z roku 1995 rozdelila Bosnu na tri časti, moslimskú, chorvátsku a srbskú. Každá má vlastného prezidenta – preto nič nefunguje. Na ničom sa nevedia dohodnúť.“
Čo to znamená pre umelcov?
„Normálny život je zatiaľ len snom, to sa ukázalo aj pri mojom filme. V Srbsku sa nepremietal, nebolo mu to umožnené. Vravím si, je dvadsiate prvé storočie a stále je možná takáto cenzúra? Vláda síce žiadny oficiálny zákaz nevydala, postrachom však bola radikálna srbská tlač. Jeden majiteľ kina sa bál, že pre Grbavicu niekto jeho budovu napadne. Požiadal o ochranu, a vláda mu jasne naznačila – tento film nie je u nás veľmi vítaný.“
Ale o úspechu filmu sa ľudia rýchlo dozvedeli. Aké boli reakcie po ňom?
„V tej časti Bosny, kde žijem ja, boli naozaj dobré. Mnoho ľudí film nevidelo, ale keď som sa vrátila z Berlína, prišli ma vítať na letisko. Boli šťastní, oslavovali. Bolo vidno, ako veľmi potrebujú...“
Úspech?
„Ani nie tak úspech ako uznanie. Dôstojnosť. Bosnu vždy ukazujú ako vojnový prípad, najchudobnejšiu krajinu, kde nič nefunguje. Tí, čo film nakoniec videli, mali veľmi silný zážitok. Získali späť svoju česť a boli naozaj šťastní.“
Váš film hovorí o vojne veľmi otvorene. Bol taký prístup bežný aj vo verejných diskusiách?
„Bolo veľa prípadov, keď sme sa o vojne snažili hovoriť. Ale európski politici nás brzdili. Vraveli, nehovorte o minulosti, bavme sa spolu o budúcnosti. My sme však stále videli vojnových zločincov, ako si behajú na slobode, a to nás frustruje.“
Takže máte pocit, že príčiny vojny sa ešte poriadne neodstránili?
„Vojna sa nezačala preto, že sa ľudia navzájom nenávideli. Ale preto, že sa báli jeden druhého. Celú mašinériu rozbehol strach, a ten vytvárali médiá. Pozrite sa, veď tomu a tomu nemôžete veriť, kričali. Bohužiaľ, strach je stále prítomný. Ľudia volia národné strany, lebo sa boja, že keď nebudú voliť za svoj národ, ten druhý bude silnejší. Až keď tento strach vymizne, ľudia budú zase normálni.“
Kedy by mohol vymiznúť?
„Keď budú vojnoví kriminálnici chytení a za mrežami. Potom tie radikálne strany nebudú také silné. Chybou bolo, že Daytonská dohoda rozdelila Bosnu na entity. Nie sme občania. To znamená, že ja môžem voliť len za svoju národnú stranu, nemôžem si vybrať bosnianskych Srbov. Veď je to choré, sme ako ovce. Prečo máme troch prezidentov? Nestačil by nám jeden múdry? Aj v televízii je srbský riaditeľ, chorvátsky asistent a moslim vedie programové oddelenie. To nikam nevedie. Kým nebudeme v prvom rade občania, nebudeme slobodní.“
Vašu hlavnú postavu Esmu zahrala srbská herečka Mirjana Karanovič. Mala v tom byť symbolika?
„Nemyslela som to tak. Chcela som vybrať najlepšiu herečku. Najprv som robila kasting v Bosne, šlo mi o to, aby rozpočet príliš nerástol. Ale keď som ju nenašla tu, vybrala som sa do Chorvátska, Slovinska a potom aj do Srbska. Podmienkou bolo, aby herečka rozprávala mojím jazykom a bez prízvuku. Bolo jasné, že Karanovič je najlepšia, spokojnejšia som byť nemohla. Jej hereckým partnerom je zas Chorvát, ale ani to nebolo vykalkulované. Keď nás však potom napadla srbská tlač a Mirjanu nazvali zradkyňou, bola som šťastná, že sme to takto urobili!“
V prvom pláne vášho filmu sú ženy, pasívne obete vojny. Čo však muži? Ako to zasiahlo ich? Čo to spravilo s ich citlivosťou?
„Po druhej svetovej vojne sa vytvorila predstava, že muži ochraňujú našu krajinu – na citlivosť miesto nebolo. A to chápanie heroizmu dodnes pretrvalo. Vidno však, že po tejto skúsenosti sú zraniteľnejší. Ženy sa skôr dokázali prispôsobiť realite. Vychovali deti bez ničoho, jedlo im vykúzlili z ničoho a umývali ich bez vody. Aj v najhorších podmienkach našli silu pokračovať. Nechcem hovoriť všeobecne, ale muži zostali po vojne tak trochu stratení.“
Pomohol váš film obetiam?
„Pred časom sme založili hnutie Dôstojnosť tým, čo prežili. Mali sme číslo konta, ľudia naň mohli posielať peniaze. To bolo stále málo, na dlhodobú pomoc by to nestačilo. Ale keď som išla s Grbavicou na festival do Berlína, zavolala som do ženských organizácií. Vravím im, teraz budem zrejme v novinách, využime situáciu, spíšte svoje požiadavky. Šli sme do parlamentu a žiadali zmeniť zákony – aby postihnuté ženy získali status obetí občianskej vojny. Podarilo sa, na konci júna sa zákon zmenil a na budúci rok už možno bude pre ženské obete špeciálny rozpočet.“
A aké máte podmienky vy, režiséri?
„Keď ešte bola Juhoslávia, všetka technika bola sústredená v Belehrade. Keď sme sa rozpadli, samozrejme, že prišiel problém. Najhoršie to bolo tesne po vojne. Nemali sme nič. Laboratóriá ani tridsaťpäťky kamery. Lenže, rozprávať príbehy sme potrebovali. Roky sme politikov žiadali, aby zriadili filmový fond. Nechceli, vraj máme iné problémy, na ktoré treba dávať peniaze. Až jeden chlapík z Bosny zohnal medzinárodnú koprodukciu, nakrútil film Zem nikoho a dostal Oscara. Danis Tanovič, asi ho poznáte. To politikov naštartovalo a dnes už fond konečne máme.“
Stačí vám?
„No, je to malý fond. Je v ňom 450– tisíc eur na hrané filmy, teda skoro nič. Núti nás do koprodukcií, ale to je dobre. Musíme príbehy písať tak, aby boli zaujímavé aj pre zvyšok sveta, nielen pre nás.“
Objavili sa aj názory, že na Berlinale ste vyhrali preto, že Európania chceli aspoň trochu zmazať svoju vinu. Že dlho mlčali a proti vašej vojne nič nespravili. Čo na to hovoríte?
„Dúfam, že som nakrútila dobrý film, nie film, ktorý v niekom dokázal vyprovokovať vinu. A nemyslím si, že je veľa ľudí, ktorí sa cítia vinní – prečo by sa aj mali? Áno, Bosna bola v novinách a veľa európskych politikov nereagovalo. Ale to sa predsa netýka obyčajných ľudí.“
Vojna prišla rýchlo po páde socializmu. Juhoslávia nemala čas na to, aby si slobodu vychutnala. Bolo by celkom pochopiteľné, keby ľudia cítili za socializmom nostalgiu. Staré časy sa rovnali mieru. Či nie?
„Je to tak, najmä v Bosne. Máme taký divoký kapitalizmus, že sa tej nostalgii nemožno čudovať. Okrem toho, u nás taký krutý socializmus nikdy nebol, akú-takú slobodu ľudia mali. Samozrejme, boli aj iné názory a Tito mal svojich odporcov, ale nižšia a stredná vrstva boli celkom spokojné. Dnes je bežné, že keď má Tito výročie, ľudia si zaplatia miesto v novinách, aby pripomenul jeho smrť. V centre Sarajeva je pomník, kladú mu naň kvety.“
Ani vás tá nostalgia neobišla?
„Ako by som to povedala? Želám Bosne taký socializmus, aký majú vo Švédsku. Bola by som rada, keby sme mali zase také vzťahy a takú starostlivosť o ľudí, ako to v našom socializme kedysi bolo. Pamätám si na to ako na niečo pekné. Ale pripúšťam, bude to asi tým, že som bola malá. Všetko malo iné farby, moji rodičia ešte žili. Áno, som nostalgická za detstvom. Lenže musím myslieť dopredu, to všetko sa už skončilo. Želať si, aby som bola znovu dieťaťom, je predsa nezmysel.“
