medzičasom stala spoločenským fenoménom. Výlet Eve Enslerovej „do tmavej pivnice“ ženského tela začal byť globálne vnímaný najmä po tom, čo v roku 1998 iniciovala „Valentínske“ oslavy V-dňa zamerané proti násiliu na ženách.
V rámci každoročných kampaní čítali monológy špičkové herečky ako Susan Sarandonová, Glen Closeová, Winona Ryderová či Jane Fondová. V Londýne s červeným boa vystupovali Kate Winsletová či Cate Blanchettová.
Tento otvorený dámsky diskusný V-klub existuje aj v podobe televízneho filmu v autorskej réžii i intepretácii. Intimní divadlo Bláhové Dáši uvádza produkciu v pražskej Černej labuti i na početných turné.
Na vystúpení troch žien v réžii Ireny Žantovskej nie je formálne nič divadelné. Tri barové stoličky, naokolo rozhodené sú len páry červených topánok. Kostýmy bez veľkých umeleckých ambícií letmo naznačujúce charakter vypovedajúcej osoby.
Skúsená filmová i divadelná herečka Bláhová vyzerá, že vie, o čom ženy hovoria, nemusí teda prehrávať. Aj jej javisková kolegyňa Anna Polívková pracuje s jemnou iróniou a šarmom, keď prezentuje starenku, ktorá sa „tam dole“ už nebola pozrieť celé desaťročia. Míša Sajlerová vytvára svoje typy o niečo menej presvedčivo.
Zážitok z tohto (ne)predstavenia je vlastne podobný posedeniu s priateľkou, pri ktorom je ktokoľvek tretí navyše. Divadlo dáva publiku šancu byť nediskrétnym prísediacim.
Monológy vagíny reprezentujú dokumentárny prúd divadla, populárny predovšetkým v anglosaských krajinách. „Verbatim theatre“ je divadlom záznamu autentickej výpovede. Autor je v tomto prípade len nositeľom témy a otázok, neskôr sa však sťahuje do role zapisovateľa a editora cudzej skúsenosti. Spovedaní sú často väzni, ľudia žijúci v oblastiach konfliktov, ba i teroristi.
Monológy vagíny boli minulý týždeň prezentované aj u nás, v rámci etablovaného festivalu Českého divadla. Štandardné publikum Štúdia L+S pôsobilo po vystúpení pobavene a empaticky.
Ak by tá istá produkcia bola propagované cez feministické kruhy - napríklad aj v rámci prebiehajúcich 16 akčných dní proti rodovo podmienenému násiliu - dostala by určite automaticky punc extrému. A ten na Slovensku predsa nemáme radi!
Pritom však tituly ako Sekretárky, Barmanky či Priateľky bývajú komerčne veľmi atraktívne.
Hneď v dvoch divadlách naraz mal nedávno premiéru komplexný vzdelávací kurz Všetko o mužoch. Po Trnave túto novú hru Chorváta Mira Gavrana odpremiérovali aj v Košiciach. V decembri ju budú hrať až štyrikrát, k tomu dve predstavenia Všetko o ženách, čo je spolu viac ako polovica hracieho plánu Štúdia Štátneho divadla.
Ľudí na podobne znejúce produkcie asi láka vidina striptízu, prinajmenšom toho duševného. Ujdú sa im bonmoty, aj to len v lepšom prípade.
Jeden z Gavranových mužských príbehov je o otcovi, ktorý pred svojím malým synom galantne zoberie na seba vinu za rozpad manželstva, aj keď za tým v skutočnosti bol o pätnásť rokov mladší matkin milenec.
„Ona si nezaslúži našu úctu,“ zhrozí sa po rokoch dospelý syn. Otec ho však zavráti: „Nie, synku, nevrav nič zlé o mame. Nesmieš byť jej sudcom. Len jeden má právo súdiť - a my ostatní sa musíme pokúsiť porozumieť, pochopiť - nič viac.“ Otec a syn si padnú s plačom do náručia.
Je na zváženie, prečo hocijaké podobné telenovelovské ilúzie bývajú spoločensky akceptovateľnejšie než otvorené rozhovory o vnímaní rozkoše i bolesti, ku ktorej sme tak často ľahostajní. Pritom Enslerovej hlavná téza vlastne je tiež banálna: Kým srdce - iný kus svalovej hmoty - sa dočkalo toľkých nádherných básnických prejavov, tomu tam dole nedokážeme prísť ani na meno. Nielen srdce je však podľa nej schopné obetí: „Aj vagína. Môže za nás trpieť, zomrieť, za nás krvácať do tohto ťažkého, nádherného sveta.“
