Sobota, 16. február, 2019 | Meniny má Ida, Liana
ROZHOVOR

Jožinko, dieťa svojich rodičov - moja pomsta rodine

Jozef Babušek je pravé meno Jozefa Scheka - živej legendy modernej karikatúry, autora komických absurdných príbehov obľúbenej kreslenej postavičky Jožinka, ktorý bol dieťaťom svojich rodičov a aj sám sebe anjelom strážnym. Jožinko, o ktorom jeho veselo na

Jozef BabušekJozef Babušek(Zdroj: SME /Peter Procházka)

Jozef Babušek je pravé meno Jozefa Scheka - živej legendy modernej karikatúry, autora komických absurdných príbehov obľúbenej kreslenej postavičky Jožinka, ktorý bol dieťaťom svojich rodičov a aj sám sebe anjelom strážnym. Jožinko, o ktorom jeho veselo nasrdený autor nehovorí inak ako o idiotovi, však svoj chlapčenský príbeh doskackal na stránkach humoristického časopisu Roháč hneď po revolúcii. Ľudia sa na nejaký čas prestali smiať, no opäť sa rozosmiali už bez Jožinka, hoci jeho kresba a neopakovateľný druh humoru sa vyrovná Maxovi a Móricovi od Buscha či Calvinovi a jeho vymyslenému tigrovi Hobbesovi od Wattersona. Nedávno Jožinko aspoň na pár týždňov ožil na výstave v priestoroch Národného múzea v Bratislave, aby sa vzápätí dostal do Piešťan, kde Jozef Babušek žije už takmer 50 rokov zo svojho 85-ročného života. Pri príležitosti jubilea tohto slovenského klasika zostavilo vydavateľstvo Fo Art knižný výber karikatúr pod názvom - Jozef Schek.

Ako si spomínate na časy, keď ste kreslili komické portréty svojich stredoškolských profesorov na zadnú stranu triednej tabule, aby ste pobavili spolužiakov?

Bolo to ešte v predvojnovom Československu. Vtedy som nemal žiadne problémy. Ak náhodou nejaké vznikli, rodičia ich vyriešili, a my s bratom sme mali na starosti iba žiť. Na čele štátu stál tatíček Masaryk, na ktorého sa nikto neodvážil povedať nič zlé alebo sa nejako krivo pozrieť čo i len na jeho fotografiu. To sa nedá porovnať s tým, keď dnes môžete koľko sa vám zachce kopať do prezidenta a nič sa vám nestane. Vedomie akéhosi zvláštneho postavenia prvej republiky, ktorá patrila medzi demokratické krajiny sveta, nás akoby nadnášalo. O existencii škaredých afér sme ešte ako stredoškoláci, našťastie, nevedeli. Nám študentom išlo len o to, aby sme ako-tak prestáli koniec školského roku, všetko ostatné bolo mimoriadne príjemné. Pamiatka na tie časy je pre mňa stále veľmi živá.

Vnímali to podobne aj vaši rodičia?

Rodičia ešte zažili Franza Jozefa a otecko - asi ako to dodnes zvyknú robievať mnohí iní otcovia - stále idylicky spomínal na 'staré zlaté časy', s ktorými sa tie naše nedajú porovnať. Na druhej strane mi nesčíselne veľakrát omieľal, aby som si vážil, že sa môžem učiť po slovensky. Videl v tom hlavnú hodnotu novej republiky, lebo počas monarchie otec navštevoval maďarské školy a mama, ktorá bola z Moravy, nemecké. Pamätám sa ešte, že do roku 1925 bola Bratislava nemecká a maďarská. Napríklad v mestskom divadle sa hralo po nemecky a po maďarsky častejšie ako po slovensky. A až keď do divadla prišiel nový riaditeľ - český skladateľ Oskar Nedbal, ktorý vybudoval operný súbor novo vzniknutého SND, začal tu prevládať slovenský a český repertoár. No za samotné divadlo skutočne môžeme poďakovať ešte Franzovi Jozefovi a Nemcom.

Odkiaľ pochádzajú Babuškovci?

Viem, že v Bratislave žili Babuškovci asi 240 rokov, no záznamy o tom, odkiaľ vlastne prišli, nemám.

Prečo ste opustili Bratislavu a odišli do Piešťan?

V povojnových rokoch 1946 - 1947 bola asi priveľká sloboda. Študoval som v Brne, kde si vysokoškolskí študenti zakladali debatné krúžky, v ktorých sme preberali rôzne háklivé témy. A ja som si tam pustil párkrát jazyk veľmi voľne na špacír. Zrejme si to niekto zapamätal, a v roku 1948 si na to spomenul. Krátko pred štátnicami z agronómie som vypadol z vysokej školy a musel som ísť ako mnohí iní do fabriky. Poslali ma do piešťanskej Kovotechny, kde som pracoval deväť rokov, takže som videl budovanie socializmu aj z tej zadnej strany. A keď sa okolo šesťdesiatych rokov atmosféra uvoľnila, odišiel som naspäť do Bratislavy študovať dejiny umenia a pracovať, ale bývať som ostal v Piešťanoch, lebo som si to tu zamiloval. Je to veľmi príjemné mesto a za tie roky ho už mám v krvi.

Prvé karikatúry ste uverejňovali už krátko po vojne. Platí dodnes, že je pre vás jednoduchšie vyjadrovať sa kresbou ako slovami?

Dnes už považujem za zbytočné k niečomu sa vyjadrovať a kresliť si doma sám pre seba. Keď mám čas, tak radšej maľujem, lebo moja dcéra Laura, ktorá aj s rodinou odišla do Kanady, odo mňa stále pýta nové obrázky. Máte však pravdu, že celý život bolo pre mňa jednoduchšie vyjadrovať sa cez frk ako literatúrou.

Zažili ste veľa spoločenských zmien. Keď ste si uvedomovali ich absurdnosť, nemali ste niekedy chuť kresliť aj politické karikatúry?

V politických vtipoch nemôžete použiť frk ako taký. Musia byť úderné a zakaždým niekoho zrania. Nemal som k tomu vzťah. Navyše, dosť skoro som sa naučil, že je nebezpečnépchať prsty do takýchto končín. A ani sa nepamätám, že by ma spoločenské problémy dohnali k takému hnevu, aby som mal chuť vyjadriť ich ironickou kresbou, ktorá by niekomu dopadla na hlavu. Neodvážil som sa na to, lebo ak boli dotknutí tí vyššie postavení, neunúvali sa zvyčajne zakrývať svoje drastické prejavy.

Vnímali ste ideologickú karikatúru, čo noviny často preberali zo ZSSR a ktorá svojím spôsobom nebola na zlej úrovni?

Rusov som nemal rád, lebo spôsob, akým sme sa pod nich dostali, nevyhovoval mojej slobodnej náture, takže som veľmi nevnímal ani ich produkciu. Iste že mali schopných kresličov, ktorí vedeli ovládať ceruzku, ale tiež mali uzdu na jazyku a nemohli si dovoliť to, čo si slobodne dovoľovali karikaturisti zo Západu. Rozdiely v našich tvorivých možnostiach v porovnaní so slobodným svetom boli obrovské.

 Sledovali ste úspech českých kolegov?

Iste, a dokonca som im trochu závidel.Boli šikovní a ich práca sa dostávala do sveta. Zo Slovenska sa človek ťažšie prebil na stránky rakúskych a nemeckých novín. No potom som si povedal: 'Kruci, čo by si tým Nemcom mohol tak ponúknuť?' Jožinka, alebo presnejšie idiota, ako som ho volal medzi najbližšími, by pravdepodobne nepovažovali za nič zvláštne. Navyše, za dlhé roky, čo Roháč Jožinka vydával, žiadna iná komická postavička nedosiahla podobnú obľubu u slovenských čitateľov. Nemal som vlastne záujem hrabať sa niekam von, lebo týždeň čo týždeň som musel vymýšľať nový príbeh a pointu, takže roboty mi akurát tak stačilo.

Povedzme, že slovom idiot vyjadrujete celý svoj vzťah k tejto postavičke, ale kto vymyslel samotného Jožinka?

Jožinko sa stal v najužšom kruhu idiotom, aby sa všetko zjednodušilo. Po prvé má slovo idiot len dve slabiky a po druhé asi najpresnejšie zodpovedá povahe tohto chlapca. A Jožinka sme vymysleli korporatívne v redakcii. Keď sme nevedeli, ako ho máme nazvať, niekto prišiel s nápadom, že môže byť pomenovaný po autorovi, teda po mne. A aby sa to trochu znivelizovalo, pridala sa k menu fráza 'dieťa svojich rodičov'.

Volal potom aj vás niekto Jožinko?

Tomi Janovic a pár priateľov...

Nebáli ste sa, že sa na vás Jožinko za idiota nahnevá?

Ja som sa mohol hnevať naňho, lebo vyžadoval veľa driny. On mohol robiť len to, čo som mu dovolil. Vopred som mu dal dispozície, ktorých sa musel pridržiavať. Z jeho strany som sa nemal čoho obávať, iné to bolo s rozhorčenými čitateľmi.

Čo vám vyčítali?

Pravidelne mi chodila hŕba listov. Deti mi napríklad písali: 'Ako môžeš, ujko Schek, robiť s Jožinkom také strašné veci?' Neodpisoval som im, lebo by som veľkú kopu pošty iba zväčšoval, ale v duchu som si myslel: 'Však si to ten idiot aj tak zaslúžil.' Ja som sa na ňom vlastne mstil za všetky príkoria každodenného života! (Smiech.)

Pamätáte sa na konkrétne ohlasy?

Pamätám sa na list jednej pani zo Senice. Písala mi o kresbe, kde idiotov tatko telefonoval do vodární, lebo netiekla voda, a malý hovorí: 'Takto slušne nemôžeš s nimi jednať, musíš im vynadať!' Chytil telefón, vynadal vodárňam a o chvíľu im z telefónneho slúchadla začala do kuchyne tiecť prúdom voda, až v nej stáli po kolená. A milá pani zo Senice mi píše: 'Na tých vašich obrázkoch som sa tak strašne dlho smiala, že som pripálila obed pre celú rodinu!' Tu vidíte skutočný katastrofálny výsledok Jožinkových výčinov! Keď som bol ešte mladý, hlúpy a nerozmýšľal som o možných následkoch svojich skutkov, podpísal som sa raz pre jednu pani ako Leonardo da Vinci. Neviem, čo mi to čert našepkal, ale ona drží kartičku s idiotom, a pýta sa: 'Prepáčte, ale ja som si myslela, že autor ste vy...' A ja som zvolal: 'Božechráň, kdeže!' Teraz mám obavy, či tá pani nehľadala nejakého Jožinka na nedávnej Leonardovej výstave na Bratislavskom hrade. Asi to bolo odo mňa dosť zlomyseľné.

Celá vaša tvorba sa však vyznačuje práve tým, že vôbec nie ste zlomyseľný ani krutý...

Viete, čím to je? Žili sme v pokojnej rodine, v pevnom kruhu. Ako deti sme sa s bratom ani nebili - neviem prečo, ale boli sme neagresívni. A možno sa práve tento náš rys odrazil aj v mojom kreslení. No na druhej strane, v obrázkoch som sa agresívnosti vôbec nebránil. Veď aj deti často reagovali - ako môže Jožinko robiť také hrozné veci svojej materi?! Napríklad, keď idiotova matka išla po ulici a uvidela nápis 'masážny strojček'. 'Joj, to by som potrebovala! Trocha by ma to potriaslo a zhodila by som kilá.' Doma idiot hovorí: 'Mama, ak ti na tie kilá stačí potrasenie, tak ti to môžem spraviť zadarmo.' Dal jej dva drôty, ona sa ich chytila a idiot ich vsunul do zásuvky. Takže aj takéto to malo konce, ale tu išlo asi o pomstu celej mojej rodine, nielen idiotovi. Musel som sa s našimi každý deň trápiť, takže som svoj hnev na nich obracal radšej takýmto spôsobom. (Smiech.)

Toto láskavé vnímanie človeka prezrádza váš osobitý životný postoj...

Takýto postoj bol daný prvou republikou a vrúcnym domácim prostredím. Necítil som zo žiadnej strany nepriateľstvo a ani zámerné, zlomyseľné zlo.

A neskôr, keď ste sa stretli s krivdami?

Proti politickým krivdám sa nedalo robiť nič. Sigmund Freud definuje vtip ako obranu človeka pred niečím, čo nemôže ináč prekonať. Ilustroval to na židovskom národe. Židia, ktorých vyhnali Peržania z domoviny a rozohnali ich po celom svete, sa vždy museli proti niekomu brániť. Zakaždým im niekto ubližoval, ponižoval ich, ubíjal, a aby sa z toho nezbláznili, vymýšľali si fantastické židovské vtipy, podložené filozofiou, ktorú iné vtipy obyčajne mať nemusia. Poviem vám príklad: Sedí starý Kón v Tel Avive v pivnici počas prvej arabsko-izraelskej vojny a narieka: ‚Bože, Bože, keď už nám Angličania mali dať kus krajiny, ktorá im nepatrila, nemohli nám dať rovno Švajčiarsko?' To sa mi veľmi páčilo.

Ako sa vám pracovalo, keď už naozaj nikomu nebolo do smiechu?

Nemôžete prísť do situácie, keď vám už definitívne nikdy nebude do smiechu. Vyžialite sa, alebo vyzúrite, ale to odíde, a potom sa vám smiech vráti znova. Závisí to samozrejme aj od toho, aký máte grunt.

Ako je to s vaším gruntom?

Moja jediná dcéra Laura odišla spolu s rodinou v roku 1997. Moji dvaja vnuci, s ktorými som od ich narodenia trávil more času, sa už nevrátia žiť na Slovensko. Potom mi navždy odišiel môj o šesť rokov mladší brat, s ktorým som bol viac kamarát ako súrodenec. A napokon mi odišla aj babina, a ostal som sám. Chytilo ma to na celej čiare, takže ma celý humor prešiel. No Kornel Földvári ma s miernym násilím dokázal dokopať k tomu, aby som vytiahol niekoľko svojich starých obrázkov a aby sme urobili v Národnom múzeu výstavu. Keď už máte trpieť, musíte si nájsť pršiplášť, z ktorého to splynie dolu. Keď to človek nespraví, usádza sa to v jeho vnútri a rozožiera ako červotoč. A to nie je dobre.

S karikaturistom SME Shootym, ktorý je známy svojím nemilosrdným humorom, vás spája úprimné priateľstvo. Ako vnímate jeho tvorbu?

Vynikoš! Neviem si narýchlo spomenúť na nikoho, koho by som mohol postaviť vedľa neho. Teda, okrem seba, samozrejme! (Smiech.) Kornel Földvári raz o ňom výstižne povedal - Shooty trikrát sekne a až potom začne merať. Ja nie som taký rabiátny. Pravdepodobne som sa vždy držal pravidla - dvakrát meraj a raz rež.

Častou témou vašich karikatúr je aj dvorenie muža žene. Niektoré z nich sú vyslovene poetické. Ani tu ste nechceli vyskúšať zlomyseľnosť?

Podľa mňa boli mnohé veľmi drastické. Raz mi telefonoval môj synovec z Bratislavy - to je vlastne moja jediná rodina, ktorú tu ešte mám - a povedal mi, že odmalička nevie zabudnúť na jeden obrázok. Muž sa objíma so ženou, ktorej krivky nie sú krásne oblé, ako som to zvyčajne kreslil, ale veľmi špicaté. Keď tá žena opustí objatie muža, chlap sa na seba pozrie a zbadá, že mu v hrudi ostali dve diery po jej prsiach. A tak som si musel nadávať, ako som odmalička zničil morálku svojho synovca! On sa teraz veselí, ale musel to byť preňho šok, keď si to doteraz pripomína.

Deti bývajú citlivé.

Svet ide do pekla, a preto nemá rád citlivých ľudí.

Myslíte to vážne, alebo žartujete?

Nehovorím to zo žartu, ale mal by som začať z iného konca. Nemám rád bigbeat, ale keď počujem sambu, vo mne sa to začne nejako mykať a predstavujem si, že v minulom živote som žil niekde v Brazílii. Keď už vo mne ostala takáto informácia, hovorím si, že by to takto mohlo pokračovať ďalej. To by som chcel. Zaujímam sa o astronómiu a teraz sa okolo nás dejú také veci, o akých sa ľuďom v minulom storočí ani nesnívalo. Vedci objavujú nové planéty a vesmíry - tie sa rútia oproti sebe. No ja sa už nedožijem toho, ako sa na nás zrúti súhvezdie Andromédy, a preto chcem veriť, že sa toho musím dožiť v budúcom živote. V Arizone zas odlievajú deväťmetrové sklá pre najväčší ďalekohľad na svete, ktorým uvidíte aj chrobáka na Mesiaci. To však bude až v roku 2016, takže sa budem musieť naozaj znovu narodiť, aby som to uvidel a zažil.

Patrí medzi vaše najdôležitejšie vlastnosti zvedavosť?

Nechcem kopírovať Einsteina, ale on povedal, že keby nebola zvedavosť, tak by ho život vôbec nezaujímal.

To vaša zvedavosť na budúcnosť vás priviedla k ilustráciám sci-fi?

Nie, bolo to skôr potešenie. No už by som to nemal pre koho kresliť. Som rád, že žijem - od rána do večera. Dcéra sa mi stále vyhráža, že príde a prinesie letenku, aby som nemohol odmietnuť odísť s ňou do Kanady už nastálo. To znamená, že by som tu mal všetko opustiť, čomu sa bránim zubami-nechtami, lebo som tu slobodný. Nikto mi nerozkáže, kam mám ísť a čo mám robiť. Tam by som dostal direktívy.

Vaša dcéra je taká prísna, alebo nechcete prísť o svoju nezávislosť?

Presne tak. Nechcem sa ocitnúť v opratách. Laura nie je prísna, ale sú tam iné pravidlá, ktorým by som sa nerád prispôsoboval, ak nemusím.

Máte ešte nejakého blízkeho priateľa, akým pre vás bol váš brat, s ktorým by ste si užívali, že nemáte opraty?

Kamarátstvo s nikým nenaplníte, keď ste s ním len tak - na chvíľku. Môj brat bol technik, nezdedil výtvarné nadanie, ale mimoriadne sme si rozumeli. Spolu sme pešo pochodili celé Slovensko, splavovali sme Váh aj Hornád. Keď ste v kritických situáciách odkázaný jeden na druhého, je to väzba, ktorá nepustí. Mali sme kopu príjemných známych, ale naša vzájomná vnútorná spätosť bola najsilnejšia. Doprajem každému mať pri sebe niekoho takého blízkeho a pevného, lebo je to jedna z mála vecí, ktorá človeku umožňuje voľne dýchať. Keď bolo treba, obaja sme vedeli, že sa vždy máme na koho obrátiť.

Tak ako je to s nezávislosťou?

Dokázali sme sa v takejto závislosti neobmedzovať.

Ponúkal vám nejaké pointy do Jožinka?

Keď sme vláčili ťažké ruksaky na chrbtoch, nebol na to čas, ale humorista to bol. Všetci v rodine sme vtipkovali, iba rodičia nie. Tí prežili prechod z Rakúsko-Uhorska do Československa a 2. svetovú vojnu, takže v nich príliš humoru neostalo. No v génoch to asi mali, lebo inak by nám to neodovzdali.

Keď ste utiekli z fabriky, vyštudovali ste dejiny výtvarného umenia. Čo pre vás umenie znamená?

Umenie je ako šľahačka do kávy. Nie je to potrava, lebo by bolo fádne živiť sa Picassom, Rubensom či Tizianom, ale keď je vám ťažko, je fajn postaviť sa pred obraz a načerpať, čo vám chcel autor odovzdať. Ja robím rád abstraktné obrazy, krajinky a zátišia, ale teším sa, že sa nemusím živiť maľbou. To by som sa musel opakovať.

Maľovali ste aj portréty?

Keď som ich maľoval, ľudia mali večné výhrady - vraj majú veľké nosy alebo málo vlasov. Usúdil som, že je lepšie robiť veci, ktoré sa nikoho netýkajú.

Myslíte si, že sa dnes váš ‚idiot' ešte môže niekoho týkať?

V októbri som sa znovu išiel pozrieť na svoju výstavu, lebo som chcel vnukom do Kanady poslať fotografiu veľkého nápisu Jozef Schek, ktorý visel na Národnom múzeu. Našiel som tam malých žiakov, ako sa na mojich kresbách úprimne zabávajú. Štýl toho, čo idiot vyrábal, bude asi stále príťažlivý aj pre dnešné decká. Humor v človeku nikdy nevymizne, a noví ľudia sa budú asi vždy odznova smiať na starých frkoch.

Jozef Babušek (1921) - tvorca obľúbeného kresleného seriálu Jožinko, dieťa svojich rodičov, karikaturista a autor sci-fi komiksov Jozef Schek. Publikoval v časopisoch Nový svet, Šidlo a od roku 1959 spolupracoval s humoristickým časopisom Roháč až po jeho zánik nielen ako karikaturista a autor Jožinka, ale aj ilustrácií a hlavičiek. V roku 1948 musel krátko pred štátnicami opustiť štúdium agronómie v Brne. Vzápätí nastúpil ako technický kresliar do Kovotechny v Piešťanoch, kde pracoval deväť rokov. Rok po narodení jedinej dcéry Laury v roku 1959 odišiel pracovať a študovať dejiny umenia do Bratislavy. Dcéra s rodinou v roku 1997 odcestovala natrvalo do Kanady. V októbri uviedlo vydavateľstvo Fo Art na trh knižný výber z karikaturistickej tvorby Jozefa Sheka, ktorý zostavil a úvodné slovo napísal Kornel Földvári.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  3. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  4. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  6. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  7. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  8. ZSE ako jediné prináša Virtuálnu batériu pre fotovoltiku
  9. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie
  10. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma
  1. Podnikanie a významné ukazovatele v roku 2019
  2. Smartfóny Samsung Galaxy S priniesli množstvo inovácií
  3. eKasa prichádza na Slovensko
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. 4 úkony, ktoré treba absolvovať po založení s.r.o.
  6. Konferencia - EU support for research
  7. A dynamic year in the industrial and logistics sector
  8. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici
  9. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  10. Zápis do Registra partnerov vo verejnom sektore
  1. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 19 263
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 11 562
  3. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 8 557
  4. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 8 354
  5. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 6 312
  6. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 897
  7. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie 4 501
  8. Esin Group: Líder Iniciatívy poľnohospodárov vydiera 4 175
  9. Zbrojársky líder z Považia pomáha ľuďom 4 035
  10. Sedem mýtov o stavebnom sporení 3 797

Neprehliadnite tiež

#DOSTOSLOV

Seriál

Krátka poviedka do sto slov.

Policajti chcú nakúpiť 131 radarov, 391 fotoďalekohľadov a veľa ďalšej techniky.
Marek Hamšík na tlačovej besede pred odchodom do Číny.
Stĺpček Petra Schutza

Pellegrini plakal nad rozliatym mliekom

Zdá sa, že v jazde za funkciou sudcu má Fico širokú základňu, o ktorú sa podopiera.

Robert Fico a Peter Pellegrini.
Ilustračná fotografia.