Môj mníchovský známy, pôvodom Banskobystričan, mi rozprával o tom, kedy a prečo sa definitívne rozhodol emigrovať. Raz v lete začiatkom 80. rokov sa mu konečne podarilo získať vycestovaciu doložku a devízový prísľub. Nemohol sa dočkať dňa, keď sa so zájazdom ocitne v Bavorsku. Počas prvých raňajok v penzióne spolucestujúci zobrali všetky miniatúrne balenia džemov a medu, príbory, servítky, vázy, ktosi ukradol aj obrusy. Predtým váhal, či sa rozhodol správne, ale keď videl, čo sa stalo, bola to povestná posledná kvapka. Do Československa, ktoré svojich občanov dohnalo až k takémuto správaniu, sa nemienil vrátiť.
Náš rozhovor sa zvrtol na výročie 17. novembra. Povedal som mu, v čom vidím najväčšiu výhodu a obrovský prínos toho, že nežná revolúcia - napriek všetkým chybám jej iniciátorov a účastníkov - prebehla práve vtedy a práve tak.
Éra tohto typu revolúcií sa medzičasom skončila. Radikálne sa zmenilo mocenské rozloženie síl, objavili sa nečakané medzinárodné bezpečnostné problémy, pozornosť verejnosti sa sústredila na iné priority. Navyše, zvyšné totalitné režimy, a nie je ich málo, si uvedomili potenciálne ohrozenie a zmenili stratégiu. Veľmoci Čína a Rusko vytvorili novodobý systém - paškvil, v ktorom demokraciu a občiansku spoločnosť nepotrebujú, ale namiesto násilnej tyranie dopriali obyvateľom konzum a zábavné masové médiá. S kritikmi sa naďalej robí krátky proces, pričom predtým pozorné zahraničie, ktoré je teraz závislé od energetických surovín, mlčí a odvracia zrak. Odkedy sa Putin dostal k moci, v Rusku bolo zavraždených štrnásť opozičných novinárov.
Nový spôsob vládnutia sa šíri do menších krajín, zaplavuje Afriku aj Áziu. Lokálni veľmoži pseudozmeny vítajú, pretože si zlepšia imidž, slušne si privyrobia a svojich oponentov odbijú číslami o hospodárskom raste.
Keby Československo v roku 1989 zaváhalo, možno by sme dnes žili v zakliatej krajine, akou je Bielorusko, kde nedávno odsúdili vysokoškoláka na dva roky za to, že zorganizoval protestné zhromaždenie. Nákupné centrá s haldami tovaru by sme k dispozícii mali, ale o slobodných voľbách by sme mohli len snívať. Príležitostné návštevy cudziny by boli odmenou pre poslušných. Doma by sme sa potajomky chválili, kto čo „kúpil zadarmo" alebo si „požičal navždy". Kto by nekradol, ten by „okrádal vlastnú rodinu". Hospodárstvo by nezažívalo historický rast, ale pod dohľadom vrchnosti smerovalo k bankrotu. Strážme si, čo máme, lebo ruský model získava popularitu aj naprieč naším politickým spektrom.
