Bolo šťastím, že Československá televízia hrávala promptne a často francúzske klasiky. Philippa Noireta sme videli v drámach i komédiách. Pamätáte si Starú pušku alebo Ukradli torzo Jupitera? Určite.
Mal vysokú postavu, hlboký hlas a mäkké oči. A tak trochu klamal telom. Na prvý pohľad to nijaká veľká hviezda nebola. Veď sa aj on sám čudoval. „Je pravda, že som pomerne známym a obľúbeným hercom. Ale vždy, keď sa pozriem v maskérni do zrkadla, musím si povedať: Urobiť kariéru s touto gebuľou, s touto tvárou s veľkým nosom a psím pohľadom, to je výkon,“ povedal v knihe rozhovorov s Petrou Frýdlovou Hviezdou proti svojej vôli.
Philippe Noiret mal 76 rokov, bol chorý na rakovinu. Posledné roky stále viac unikal z parížskeho života a čas trávil na vidieku. Sedel len tak na lavičke, čítal a pokojne sledoval, ako plynie čas.
Že ho to ťahalo na obe strany, bolo pre jeho herectvo výhodou. Raz nechal vyniknúť svoje meštiacke korene, inokedy zmysel pre sedliacku jednoduchosť. Výsledkom na plátne bol vždy – Francúz.
Väčšie filmy začali prichádzať už okolo roku 1960 (napríklad Zazie v metre). Potom plynulo prechádzal z jednej hereckej generácie do druhej. Boli mu blízki kaviarenskí divadelníci zo skupiny Le Splendide, ich komédie naberali na sile v 80. rokoch. S jedným z nich, Thierrym Lhermittom, nakrúcal ešte donedávna obľúbenú policajnú sériu. V Prehnitých hrali skorumpovaných inšpektorov. Všetko im prešlo, lebo boli proste šarmantní.
Jedného zo svojich Césarov dostal Philippe Noiret za Starú pušku (1975), drámu z druhej svetovej vojny. Na rozdiel od súčasných vojnových filmov v tomto násilie skoro vôbec nie je. Prítomné je len jeho nebezpečenstvo, a to je ešte trýznivejšie. Noiret hral postavu chirurga, ktorý sa chce pomstiť za smrť svojej ženy (Romy Schneiderová). Zaujímavé, nerád na to spomínal. Mal zlý pocit, že prispel k schematickému vnímaniu viny nemeckých vojakov.
V polovici deväťdesiatych rokov prišiel do Prahy, s režisérkou Věrou Caisovou nakrúcal film Príliš hlučná samota. Zahral si ľudového filozofa Haňťu. Vo Frýdlovej knihe zhodnotil: „Viem, že Slovania, na rozdiel od nás, ľudí románskej tradície, viac hĺbajú nad otázkou Prečo sme na svete. My Francúzi si skôr povieme: Keď už tu sme, radšej to čo najlepšie využime. Nepoznal som tak dobre českú povahu, ale tuším, že pre vás je túžba klásť si otázky a hľadať odpovede na rôzne prečo rovnako dôležitá ako fantázia a poézia. Hrabal však hovorí o láske a smútku, o živote a smrti, ťažkosti bytia a radosti zo života, a to nie je nič výlučne české. To sa dotýka všetkých ľudí na svete.“
