Od ich úspešného debutu Motion uplynulo už sedem rokov, od najnovšej nahrávky Man With a Movie Camera tri. Šestica tridsiatnikov združených okolo lídra Jasona Swinscoa avizuje nový album, ktorý by mal vyjsť na jar, a tak sa dalo čakať, že naživo ponúkne prierez tvorbou s niekoľkými novými skladbami.
Vo štvrtok večer sme sa v Klube za zrkadlom všetkého spomínaného dočkali. Zrodilo sa však aj niekoľko prekvapení – pozitívnych i negatívnych.
Klávesy, basa, bicie, gitara, laptop a vokál. Šesť muzikantov z týchto nástrojov stvorilo čosi vyše hodiny príjemne pulzujúcej hudby, ktorá sa nehanbí za pekné melódie a s nadhľadom zvládnutú techniku hry.
Hosťom kapely na aktuálnom turné je kanadský spevák Patrick Watson. Jeho pôsobivý hlas dokázal udržať silu atmosféry v skladbe Evolution z albumu Every Day, kde kraľovala stará černošská vokalistka Fontella Bass. Keď sa však párkrát posadil za klavír a spustil clivé melódie, veľmi to pripomínalo jednu polohu inej britskej kapely – Coldplay. Watson zvuk výraznejšie oživil aj experimentovaním s mikrofónom, ktorý preháňal cez digitálne efekty a samploval vlastný hlas.
Hoci Tom Chant, ktorého virtuózne vyhrávky na saxofóny a klarinety sú pre mnohých neodmysliteľnou súčasťou zvukového trademarku Cinematic orchestra, teraz s kapelou nehrá, jeho party si šikovne rozdelili gitarista Stuart McCallum a klávesák John Ellis. Basák Phil Franco, inak spoluator niekoľkých skladieb, zasa vytvoril skvelý rytmický dvojzáprah s bubeníkom Lukom Flowersom, ktorého breaky by zdvihli zo sedadiel aj publikum na Bratislavských jazzových dňoch.
Ďalšou novinkou v tvorbe partie okolo kapelníka Jasona Swinscoa kontrolujúceho dianie spoza laptopu, bol rytmus ťažkotonážneho funky. Zrejme ide tiež o súčasť materiálu z chystanej nahrávky Ma Fleur.
Cinematici si priviezli vlastného zvukára, ktorý ich skvele nazvučil, a tiež aj vídžeja, ktorý sa postaral o sprievodnú videoprojekciu.
Vychutnať si večer naplno však mnohým divákom zabránilo niekoľko vecí. Čudné zostavenie programu (slovenské kapely Abuse a Eduardo Borsuci in Optima Forma museli vystúpiť na úplný úvod, resp. záver, kým českí Lesní zveř hrali pred hlavnými hviezdami a pritom na Nu Jazz Dayz sme ich videli len pred mesiacom), ale najmä zlý priestor.
V hlavnom meste je po konci bývalého Babylonu veľký problém s dobrým klubom, kde sa zmestí niekoľko stoviek divákov. Klub za zrkadlom je trošku modernejší, ale stále v podstate klasický kulturák. V jeho vestibule sa hrávať dá, ale menšinové žánre. Pre slávnu britskú kapelu to bolo na hranici únosnosti.
Potom vznikajú logické problémy – ľudia nevidia spoza stĺpov na pódium, k baru sa síce po chvíli prepracujete, ale s nápojom späť už ťažšie, šatniarky vám odmietnu zobrať kabát, lebo ho už jednoducho nemajú kam zavesiť. A bez ochranky vlečúcej roz(pod?)guráženého fanúšika rozrážaním všetkých naokolo by to tiež bolo určite príjemnejšie. Snáď nabudúce.
