V roku 1973 formuloval Edward P. Tryon hypotézu o tvorení hmoty „ex nihilo“.
Planéta Zem vznikla asi pred 4 500 miliónmi rokov.
Svet vznikol 24. júna 1940.
Predtým nebolo nič. Žiadni ľudia, ani zvieratá. Zem bola pustá a prázdna. Dokonca ani tá ešte neexistovala. Len úzky malý horúci vesmír červenej farby, mäkký a poddajný.
Potom sa to všetko stalo. Svet vznikol v bolestiach a viaže sa mu s ním pocit chladu. Určite vtedy plakal.
História sa mýli, pretože vzápätí začali existovať aj ľudia, najprv len v bielej miestnosti, v zelenkastých a bielych plášťoch, o pár sekúnd neskôr k nim pribudla aj polonahá zakrvácaná žena, ktorú začal nazývať matka. Mal ju veľmi rád. Od tej chvíle, až pokým bola na tomto svete. Neskôr vznikli strohé bledé chodby a izba, celá v bielom, o pár dní aj stromy a autá. Domy a ulice.
Ale to všetko pozná len z počutia. Naozajstný svet sa začal vynárať akoby z hmly keď mal tri alebo možno štyri roky.
Vtedy sa to v skutočnosti celé spustilo.
1513. Kráľ Emanuel Portugalský dostal živého indického nosorožca. Norimberský majster Albrecht Dürer vyrezal roku 1515 podobu zvieraťa z dreva. Švajčiar Gesner použil toto spodobenie o štyridsať rokov neskôr vo svojom veľkom Prírodopise živočíšstva. Portugalský kráľ zviera daroval pápežovi, do Ríma sa však nedostalo.
Nosorožec bol na prvom obrázku, ktorý si pamätá. Možnože si na to tak ostro spomína preto, lebo ho vydesil. Ukázal mu ho brat v atlase zvierat. Nič tak zvláštne dovtedy nevidel. Nosorožec vyzeral naozaj strašidelne. V pohľade mal niečo divoké a nebezpečné.
Odvtedy sa o tomto zvláštnom zvierati podozvedal oveľa viac. Že ho na viacerých obrazoch namaľoval Salvador Dalí, existuje dokonca aj fotografia maliara pracujúceho vo výbehu ZOO vo Vincennes. Že v Ázii rohu nosorožca pripisujú afrodiziakálne účinky – ak sa rozdrví a vypije v nápoji. Že kedysi po stepiach Európy behali veľké srstnaté nosorožce a pravekí lovci ich zrejme s chuťou lovili.
Skrátka, bolo toho oveľa viac, ako by potreboval vedieť, ale tak nejako to už v živote chodí.
1535. Don Pedro Mendoza dopravil čriedu kobýl a žrebcov z Andalúzie a Teneriffe na pampy neďaleko Buenos Aires. Asi šesť týchto zvierat tam zostalo, keď mesto muselo byť zase opustené, pretože ho stále ohrozovali Indiáni. Kone postupne zdiveli a stali sa základom dnešných obrovských stád na pampách.
Prvýkrát videl koňa ležať na ulici. Bol koniec vojny a z okolitých budov zostali väčšinou len krehké fasády. Vyzeralo to ako nejaká detská hra, ibaže by sa pri nej pravdepodobne najlepšie zabavili deti obrov.
Starý otec vzrušene ukázal smerom k ležiacemu zvieraťu. Kôň sa nehýbal a cez zaťaté vycerené zuby mu prevísal jazyk. Ležal uprostred cesty. Starý otec vytiahol z vrecka dlhý nôž a podišiel k telu. Chvíľu si ho prezeral a potom rozhodným pohybom zabodol čepeľ do stehna a spravil hlboký rez. Nešlo to ľahko. Začala prýštiť sčernetá krv.
„Radšej sa nepozeraj!“ povedala stará mama a zakryla mu oči.
Bol krásny slnečný deň a po dlhom čase mali na večeru mäso.
1592. Učený Holanďan Jan van Linschoten popisuje „malajské vtáky bohov“ ako „rajky“ a rozpráva, že doteraz nikto nevidel tieto vtáky zaživa, pretože žijú vo vzduchu, obracajú sa stále k slnku a spúšťajú sa na zem až pred smrťou. Nemajú vraj nohy ani krídla, ako je vidieť na vtákoch, ktoré sa dostanú do Indie a často aj do Holandska.
Rozhranie teplého a studeného vzduchu objavil na jednej ulici v Paríži v roku 1959. Volala sa Rue Senac. Vrátil sa naspäť a znovu ho pocítil na pokožke, bola to akoby vzduchová stena, nejasná hranica medzi dvomi svetmi. Prechádzal takto z teplého do studeného vzduchu ešte asi hodinu a pripadalo mu to zázračné.
Odvtedy na to celý čas myslel, na to, že objavil niečo tajomné a dôležité. Nikdy nikomu o tom nepovedal ani slovo, určite by sa to všetkým zdalo smiešne. Bolo to jeho tajomstvo, na ktoré si každú chvíľu spomenul.
Na nič iné, aspoň trochu porovnateľné s týmto objavom, už nikdy nenatrafil, hoci sa veľmi snažil. Z tohto pohľadu sa mu jeho život zdal byť naozaj úplne zbytočný.
1613. Francúzsky chirurg Mazurier našiel v údolí Rhôny neďaleko Lyonu zuby a kosti mastodonta. Považoval ich za kosti kráľa Cimbrov Tentobada a cestoval s nimi po Francúzsku a Nemecku. Pretože tvar zubov a počet prstov sa nehodil na žiadneho z vtedy známych cicavcov, nemohli anatómovia tvrdiť nič iné, než že sú to kosti človeka.
Nepamätal si už, kedy sa odohrala prvá smrť v jeho rodine. Spomínal si len, že v roku 1950 videl nehybného starého otca s voskovou tvárou, neskôr si prezeral jeho kosti v rodinnej hrobke.
Vtedy začal nejasne tušiť, že svet môže aj zaniknúť, môže skončiť bez stopy.
Väčšinou z toho nemal strach. Len občas.
Prvý film nakrútil Louis Aimé Augustin Le Prince. Je overené, že už v rokoch 1885-87 dokázal premietnuť na bielo natretú stenu v Ústave nemých v New Yorku pohybujúce sa hmlisté obrysy.
Prvý film videl 15. októbra 1952, bol to Monsieur Verdoux s Chaplinom. Film pojednával o Modrofúzovi – vrahovi žien, ktorý bol bezvýznamným bankovým úradníkom a počas krízy prišiel o prácu. Takže si vymyslel, že sa bude ženiť so starými pannami a vraždiť ich pre peniaze. Jeho manželka bývala so synom na vidieku a o jeho výčinoch netušila, pretože on sa vždy po vražde obete vrátil pekne domov ako slušný a dobrý manžel.
Rodičia ho na Chaplina poslali omylom, mysleli si, že to bude komédia vhodná pre deti.
Ráno 12. októbra 1492 admirál Kolumbus vystúpil na breh ostrova Guanahani, neskôr nazývaného San Salvador v Bahamskom súostroví, asi 650 km juhovýchodne od Floridy a formálne prehlásil objavenú zem za vlastníctvo španielskeho kráľovského páru Ferdinanda a Izabely.
Bolo to presne o 476 rokov a sedem mesiacov neskôr. Prvé čo videl, bola nejasná pevnina kdesi v diaľke, stratená medzi oblakmi. A potom svetlá pristávacej dráhy. Obrysy mesta. Žiadne bájne poklady Indie a Cipanga, on objavil Ameriku pekne potichu. Žiadne zlato, drahé korenia a domorodé krásavice.
Len reklama na Coca-Colu, taxikár v modrom Cadillacku, ktorý už nutne potreboval opraviť, a nejasná budúcnosť.
1572. Keď Španieli obliehali holandské mesto Haarlem, posádka prvýkrát použila poštové holuby, aby o sebe podala správy okolitému svetu.
Poštár. Bolo to najtrvalejšie zo všetkých zamestnaní, ktorými prešiel. Vydržal roznášať listy desať rokov. Doručoval ich v niekoľkých štvrtiach. Poznal tam každého. Keď ho chceli ľudia o niečo požiadať, nevedeli dobre vysloviť jeho meno, ale zvykol si na to. Dôverovali mu. Podnikal rovnaké spletité cesty v každom počasí. V daždi, v mraze, v horúčave...
Vtedy vlastne dostal ten nápad. Začal si spisovať zoznamy osamelých žien.
1587. Kráľ Fridrich II. Dánsky vyhlásil lov ustríc pri dánskom pobreží za výsostné kráľovské právo a prenajal ich záujemcom.
Ustrice jedol jediný raz v živote a nikdy na to nezabudne. Začiatkom roku 1967. Hneď vzápätí dostal anafylaktický šok. Spotil sa a začal sa dusiť. Srdce mu búšilo. Bola to silná alergická reakcia na cudzorodú bielkovinu. Telo sa bránilo proti niečomu, čo nikdy predtým nepoznalo. Keby ho okamžite nevzali do nemocnice, pravdepodobne by neprežil.
Keď nad tým neskôr premýšľal, všetko sa mu zdalo byť logické. Hodilo sa to naňho. Nikdy nemal rád cudzích ľudí, už od malička bol tak trochu uzavretý a pred neznámymi nedôverčivý. Mlčanlivý. Nerád sa otváral. Alergia ho vystihovala, bola mu ušitá na mieru.
Odvtedy vedel, ako naozaj chutí smrť. Alebo aspoň jej bezprostredná blízkosť. V každom prípade – hovoril si – niet sa čoho báť.
1583. Michael Mercati nakreslil pre dielo „Metallotheka“ prvé obrázky zvierat a zvieracích zbytkov nájdených v jantári.
Jantár zdedil po matke, a ona ho dostala od starej mamy. Nosil ho ako talizman stále so sebou. Ako malý zistil, že keď ho pošúcha, elektrizuje. Vo vnútri boli drobné mušky, stuhnuté a pokrkvané. Prívesok objavil veľmi skoro, na matkinom krku. Pokus o datovanie mu väčšinou nevyšiel, tak sa sám so sebou dohodol, že to mohlo byť v roku 1944. Rok hore-dole. Jantár žiaril, keď naň dopadalo slnko. Najmä v slnečný deň ako tento.
Pred tým všetkým si ho musel zložiť z krku. Aj dva prstene, ktoré nosil na ruke. Tú ženu pôvodne nechcel zabiť, chcel jej len vziať peniaze a šperky.
Pred chvíľou odišiel kňaz a on si zrazu uvedomil, že mu zostáva sotva hodina života.
O niekoľko desiatok minút svet zanikne. Nezostane nič.
Pozeral von úzkym oknom. To je neuveriteľné! Svet končí a ľudia si len tak spokojne chodia sem a tam...
Súčasné výpočty naznačujú, že zvýšené množstvo tepla, ktoré bude vyžarovať Slnko, až sa dostane do štádia červeného obra, spraví život na Zemi neznesiteľným. Dôjde k tomu asi za 5 500 miliónov rokov.
Podľa predbežných odhadov život na tejto planéte vtedy pravdepodobne zanikne.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Peter Krištúfek sa narodil 23. júna 1973 v Bratislave, vyštudoval filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave. Nakrútil dva stredometrážne hrané filmy: Noci na slnku a Aký nádherný svet!, a televízne filmy Dlhá krátka noc a Budmerice – tajomný ostrov spisovateľov.
V súčasnosti pre STV režíruje reláciu Umenie ’06. Píše krátke prózy, je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka.
Debutová zbierka poviedok Nepresné miesto (2002) získala prémiu Literárneho fondu. Po nej vydal ďalšiu zbierku próz Voľným okom (2004) a novelu Hviezda vystrihnutého záberu (2005).
Napísal spolu s Dadom Nagyom knihu Rota pomalého nasadenia (ilustrácie OTEX A OWAD), ktorá bude pokrstená v bratislavskom Divadle a.ha v stredu 29. novembra o 18. hodine.
